Alpský skiopening

Aj keď sa vonku ortuť teplomera stále ešte šplhala nad hranicu 30°C, v hlavách nam už vírila myšlienka - kam na lyže. Leto sa schyľovalo ku koncu a tak bol najvyšší čas naplánovať Skiopening, ako sa to na nás patrí. Prvé, čo nás v tomto teplom počasí napadlo bol ľadovec - no a kde inde ako v Tirolských Alpách. Čas plynul a náš vytúženy Time sa naplnil.

Zraz v piatok 26. novembra 2004 v podvečer, krátke plánovanie trasy, trochu spánku a už sme vyrážali smer Tirolsko. Cesta ubiehala veľmi rýchlo, náš cieľ sa blížil, nadšenie stúpalo. Počas cesty sme zmenili aj náš pôvodný plán, ľadovec sme kvôli skoršiemu príchodu zimy vymenili za strediská, ktoré otvárali svoje brány takpovediac predčasne. A tak sme kormidlo nášho auta stočili smer cirkus. Nie "Humberto" či "Berolina", ale Skicirkus zvaný Saalbach, presnejšie Hinterglemm. Práve tam otvárali tohtoročný cirkus nielen predčasne, ale hlavne perfekne pripravení. Bližiac sa k stredisku nadšenie poriadne gradovalo, v okolí bolo počuť všade zasnežovacie zariadenia, snehovou pokrývkou zahalené polia nás vítali, ako sa na krásne alpské doliny patrí. Náš parník, ktorý nas doviedol až do cieľa, sme odstavili hneď pri lanovke. Na parkovisku sme boli prví a tak sme mohli ešte v kľude sa nadýchať ranného čerstvého vzduchu prebúdzajúcej sa krajinky.

Skutočné vzrušenie nastalo až vo chvíli, keď sa na revíznu jazdu vydali prvé kabínky dvojúsekovej lanovky Zwölferkogelbahn. Perfekne nasnežené zjazdovky kvalitatívne dolaďovali posledné prejazdy ratrakov. A tak v plnej zbroji sme sa vydali ku okienku zakúpiť si skipas do strediska.Prvé naše milé prekvapenie bola znížená cena takmer o 35 %, druhé prekvapenie bolo, že sme sa ustráchane (blbý zvyk zo Slovenska) opovážili sa opýtať, či by sme nemohli aj keď iba na jeden deň tú praktickú "Keykartičku", ktorá je tak veľmi obľúbená - naše prekvapenie bolo o to väčšie, že usmiata a milá pani za okienkom nám bez problémov Keykartičku vydala a dokonca aj platba kartou nebol žiaden problém, ako naša posledná skúsenosť z letnej návštevy Śtrbského Plesa naznačovala.

A tak nám už nič nebránilo, aby sme sa konečne posadili do kabínky a v trase dlhej takmer 3 km sa vyviezli až na samotný vrchol do výšky tesne pod hranicou 2 000 metrov nad morom. Náš prvý dojem bol fantastický, rýchlo sme upli lyže a poďho dole kopcom. Bol to nádherný pocit, stáť opäť na lyžiach. Obaja sme sa zhodli, že tohtoročné leto bolo krátke, ako keby sme na tých drevených doskách stáli naposledy len pred pár týždňami. Okrem množstva noviniek nás v stredisku čakala aj nová lanovka - kabínka Westgipfelbahn či minuloročná bublinka Zehnerbahn, ktorá akoby vypala z oka tej našej na Záhradkach. Veď ani nečudo, keď v rodnom liste má ten istý dátum narodenia. Počasie bolo na toto ročné obdobie obzvlášť priaznivé, lyžovačka mala ten správny nádych. Zjazdovky zívali prazdnotou, nohy dostávali poriadne zabrať.

Poobede sme sa vybrali na druhý koniec strediska smer Leogang. V normálnej prevádzke sú tieto strediská poprepájané lanovkami, vlekmi apod. Nakoľko ale neboli všetky zjazdovky plne vysnežené, prejazd na lyžiach bol v tomto období ešte nemožný. V stredisku Leogang na nás zase čakala superdlhá osemmiestna kabínka zvaná Asitzbahn, aj tentokrát dvojúsekovka. Do výšky takmer 1800 m nás vymrštila behom pár minút. Tam na nás už čakali muldové lanovky, krásna štvorsedačka to prepravovala len tak svišťalo. Aj tam boli zjazdovky úplne vyľudnené, chvíľami sme mali pocit, že sme si tie trate prenajali iba pre seba...

Náš prvý deň sa schyľoval ku koncu, aj počasie už bolo stále nevľúdnejšie, nastal čas si zbaliť lyže. Z Leogangu sme sa ešte v ten istý deň vydali smerom cez St. Johann až do Kitzbühelu, kde sme si na druhý deň chceli eventuálne otestovať ten slávny Hannenkamm. Po ceste sme skúšali obvolať ešte ich infocentrálu, avšak márne, 10 min. po 16. hodine už naskakoval iba odkazovač. Sklamanie bolo ešte väčšie, keď sme dorazili na miesto, kde sme na druhý deň chceli vyskúšať ring, v ktorom zápasia najlepšie hviezdy zjazdoveho lyžovania. Počet otvorených zjazdoviek nedosahoval ani len úroveň Pezinskej Baby, dokonca ani zľava nedosahovala to, čo v iných strediskách, ktoré si svoj kúsok turistického koláča musia veľmi ťažko a prácne odkrajovať. Dobrým príkladom toho bolo maličké stredisko neďaleko dedinky St. Johann. Kedysi kotvové vleky aj tam už vystriedali moderné horské dopravné zariadenia. Boj o zákazníka pripomínal majstrovský kúsok najlepších marketingových manažérov. A tak nám neostávalo nič iné, iba uvažovať, ktoré stredisko by nám padlo asi za námahu. Ráno pri raňajkách a príjemnom posedení v jednom miestnom penzióne v St. Johann sme okrem debaty s domácim pánom sledovali aj živú panorámu vysielanú na domácich kanáloch rakúskej televízie. Po zhliadnutí si pár stredísk nám bolo jasné - dnes vyrážame smer Skiamadé. Pomerne suché info dávalo určitú záruku, že lyžiarska sezóna v predtermíne a za slušné peniaze je už aj v známom kúpeľnom mestečku Bad Gastein.

Po asi hodinke malebnej cesty s krásnymi pohľadmi na ešte krajšiu prírodu, ktorá sa ako keby prirodzene snúbila s modernou infraštruktúrou, množstvom hotelov a penziónov, ktoré sú už do slova a do pismena neodmysliteľnou súčasťou daného regiónu. Čistá a kompetentne chránená alpská krajinka plná ekologických dopravných zariadení dávala tušiť, že aj dnes budeme svedkami majstrovského umenia tvoriť cestovný ruch s maximálnym úsilím chrániť túto krajinu pre budúce generácie. Stredisko Schlossalm bolo toho dobrým príkladom. Pozemnou lanovkou sme sa dostali asi do polovice trate, odkiaľ sme ďalej pokračovali nádherne zrekonštruovanou visutou lanovkou až do samotného sedla, kde sa na nás scenéria tamojších hôr ako keby priam usmievala. Slovíčko "Willkommen" bolo cítiť takmer všade, aj keď sme ho fyzicky vôbec nikde nepočuli. Lyžiarska oblasť a prírodná scenéria bola podobná nášmu Skalnatému Plesu, avšak bohužiaľ tieto dve strediská sú si podobné asi len v dátume svojho vzniku. Stredisko s množstvom upravených tratí a krásne do prírody zakomponovaných prepravných zariadení a všelijakých doplnkových služieb či útulnych krčmičiek priamo na svahu dávalo predtuchu, že aj tu je o zákaznika postarané od A až po Z. K tomu nám prialo aj počasie, nádherné horské slnko a prázdne trate aj tento deň nás predurčili na lyžovačku, aká sa vám naskytne iba párkrát za život.

Bohužiaľ ako to už býva zvykom, aj z tohto sna sme sa museli pomaly, ale isto prebúdzať. Nastal čas na návrat domov. Dva dni plné zážitkov si ale odnášame so sebou domov. Nenechávame nič, čo by sme mohli priniesť a ukázať. Sme radi, že sme mohli zase raz okúsiť to povestné majstrovstvo cestovného priemyslu. Sme radi, že žijeme v dobe, kedy už toto všetko nie je pre nás iba nesplniteľný sen spoza ostnatých drôtov, ale že si môžme všetko vyskúšať na vlastnej koži a nie sa na to iba dívať v časopisoch, ktoré nám na Slovensko poslali naší drahí emigranti.

GabiM - lanovky.sk