História lanovej dráhy: Tatranská Lomnica – Lomnický štít

Prvé štúdie trate lanovej dráhy v rokoch medzi dvomi svetovými vojnami ukázali, že vzdialenosť 6 km pri prevýšení cca 1720m nebude možné prekonať jednou traťou. Preto sa konštruktéri rozhodli dráhu rozčleniť na dve samostatné trate. Dolná trať s dvomi jazdnými vetvami a deviatimi podperami vychádza z kóty 905 m.n.m. pri hoteli Grand Tatranská Lomnica z údolnej stanice a vedie do hornej stanice na Skalnatom plese vo výške 1765 m.n.m. pri stúpaní až 352 %°. Jej šikmá dĺžka je 4137 m a prevýšenie 860 m. Pohon má v hornej stanici a napínacie zariadenie v údolnej. Uprostred trate sa nachádza medzistanica Štart. Doba jazdy je 25 minút pri cestovnej rýchlosti 14,4 km/h. V prípade veľkého záujmu sa dala trať rozdeliť na dva samostatné prevádzkové úseky pridaním ďalších dvoch kabín (v praxi sa tento spôsob nevyužíval kvôli nutnosti prestupovania na stanici Štart), čím sa výkonnosť lanovky zvýši dvojnásobne. Druhý úsek vychádza zo stanice Skalnaté pleso, vedie 1872 m dlhou traťou pri stúpaní na tú dobu až neuveriteľných 800 %° na Lomnický štít do výšky 2622 m.n.m., prevýšenie je 851 m. Pôvodná lanovka do konca 80-tych rokov mala jedinú medzipodperu, približne 100 m pod vrcholom (v súčasnosti je odstránená a nahradená kladkovým systémom). Bezprostredne pod podperou leží hlboká priepasť, ktorá znemožnila použiť ďalšiu medzipodperu. Rozpätie 1744 m medzi pohonnou stanicou a podperou bolo v tej dobe ojedinelé a patrilo k najväčším na svete! Vrcholový úsek na Lomnický štít má len jednu nosnú a zároveň prepravnú vetvu, jednu kabínku pre 15 osôb s cestovnou dobou 13 minút pri rýchlosti 14 km/h. Obe ťažné laná, dolné a horné – tvoria uzavretý okruh. I pri veľkom priehybe nosného lana sa lanovka pohybuje až 240 m nad zemou (nádherný výhľad).

Práce na stavbe dolného úseku visutej lanovej dráhy zahájila chrudimská Wiesnerova firma v roku 1936. Bola postavená pred neľahkú úlohu. Tvrdé zimné podmienky s hmlami, snehovými búrkami a nebezpečnými víchricami umožňovali pracovať len 60 až 90 dní v roku a brzdili prísun stavebného materiálu do veľkých výšok. Ako i pri iných podobných stavbách lanoviek, sa aj tu začala najskôr montovať pomocná nákladná lanovka od Štartu na Skalnaté pleso. Po Štart sa stavebný materiál vyvážal autami a odtiaľ pred nákladnou lanovkou na vozíkoch ťahaných koníkmi. Na rad prišli výkopové práce pre základy staníc a podpier (aj s montážou). Montáž konštrukcie a napínacieho zariadenia v Tatranskej Lomnici. Oceľové konštrukcie dodávala mostáreň v Karlovej huti.

Na jar 1937 sa osadzovali konštrukcie a zariadenie pohonnej stanice na Skalnatom plese a hneď potom sa naťahovali nosné laná a ťažné laná a usádzali sa na podpery. Po roku a pol stavby bola medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom zahájená skúšobná prevádzka v decembri 1937 s dvomi kabínami za účelom nájdenia a odstránenia všetkých nedostatkov. Lanovka sa vtedy volala Krajská lomnická lanovka. O mesiac neskôr, v januári 1938 zlyhal ukazovateľ polohy kabíny na trati a strojník pustil v plnej rýchlosti kabínku do stanice Štart, kde spôsobila škody na konštrukcii. Ich oprava trvala približne mesiac a počas tejto doby museli cestujúci z Tatranskej Lomnice prestupovať v Štarte do kabínky na Skalnaté pleso.

V prvých rokoch prevádzky lanovku nevyužívalo príliš veľa návštevníkov a to z viacerých príčin: nedôvera v bezpečnosť lanovky, vysoké cestovné, neutešené hospodárske a politické pomery v predvojnových rokoch. Stavba druhého úseku lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít, ktorá mala zvýšiť príťažlivosť lanovky sa rozbiehala len pomaly. V strmých svahoch a žľaboch krásneho Lomnického štítu sa ťažko pracovalo a už sama montáž pomocnej lanovky zabrala veľmi veľa času. Silní muži museli na chrbte vyniesť materiál na jej stavbu na vrchole Lomnického štítu najťažšie bremeno: 50 kg kovadlinu (vyniesol ju Stefan Bigos). Nosiči dostávali zaplatené 1 Kč za 1 kg nákladu = cca 700 Kč týždenne. Ani s lanom pomocnej lanovky od Skalnatého plesa nahor to nebolo jednoduchšie. Najprv 36 nosičov vynieslo 2000 m dlhé lano s priemerom 10 mm. Dlhá rada mužov s lanom na pleciach sa posúvala krok za krokom po svahu do sedla a potom po skalách na štít. Odtiaľ spustili zaťažený koniec lana po skalnej stene do Mŕtvej záhradky, odkiaľ ho robotníci odtiahli ku Skalnatému plesu, naviazali naňho druhé už silnejšie /17 mm/ lano a vytiahli ho na štít. A až teraz sa mohlo na dolný koniac tohto lana uviazať ešte silnejšie /24 mm/ lano, ktoré slúžilo pomocnej nákladnej lanovke. Doprava materiálu sa týmto krokom síce zrýchlila, ale aj tak nastali ťažké časy. Rozpad Československa v marci roku 1939 na dva štáty a montážnici z Chrudimi sa nevyhli veľkým problémom pri cestách na Slovensko. I napriek tomu sa im podarilo práce dokončiť a už v roku 1940 zahájiť skúšobnú prevádzku jednej kabíny. A opäť smola: pri jednej zo skúšobných jázd sa kabínou nadvihnuté nosné lano nevrátilo do drážky na podpere a niekoľko vonkajších drôtov na lane sa pretrhlo. Montážnici opravili poškodené lano tým, že tam vložili spojku. Lenže podľa bezpečnostných predpisov nesmelo byť nosné lano na trati spájané, a tak verejná doprava na Lomnický štít mohla byť spustená do prevádzky až v roku 1942. Po vypuknutí SNP nemecké okupačné úrady prevádzku lanovky zastavili a v januári 1945 nacistické vojská vyhodili do vzduchu dolnú stanicu v Tatranskej Lomnici i priľahlú podperu. Po skočení vojny vo februári 1946 sa spustil do prevádzky úsek po Skalnaté pleso a až január 1949 priniesol možnosť opätovne sa vyviezť až na Lomnický štít.

Ako sa pomery ukľudňovali a rástol počet návštevníkov Vysokých Tatier, zvyšoval sa i záujem o lanovku, ktorá v roku 1964 prepravila 270 tisíc osôb. Keďže jej hodinová prepravná kapacita (74 osôb) najmä v lete (ale po postavení sedačkovej lanovky do sedla ani v zime) vôbec nepostačovala, rozhodlo sa o postavení novej kabínkovej lanovky s obežným systémom.

ZDROJ: Ing. Krejčiřík Mojmír: Po stopách našich železnic – Nakladatelství dopravy a spojů Praha 1991