Roman Weck: Chcem malé Alpy

[12.01.2011, PROFIT / Radovan Žuffa]

Roman Weck sa koncom minulého roka označil za nového majiteľa strediska Park Snow Štrbské Pleso. Kúpil ho od podnikateľa Borisa Kollára výmenou za svoje akcie v spoločnosti Tatry Mountain Resorts.

Čo bolo vašou prvotnou ideou, ktorá viedla ku kúpe lyžiarskeho strediska?

Odmalička som pretekal v lyžovaní a vyrastal v lyžiarskej rodine. Nikdy nebolo mojou ambíciou budovať lyžiarske strediská, ale nejako mi to prischlo. Otec ako starosta v Lietavskej Svinnej v osemdesiatych rokoch vybudoval malé lyžiarske stredisko a lyžiarsky klub. Ja som však chcel byť pilotom. Od pätnástich rokov som lietal a lietam dodnes, ale zostalo mi to len ako koníček. Chlebom je budovanie lyžiarskych stredísk. Začínal som v roku 2001 na Veľkej Rači, kde som pôsobil do roku 2007. Bolo to moje dieťa. Pre akcionárske nezhody v roku 2007 sa nepodarilo naliať do Veľkej Rače potrebný kapitál na jej záchranu, a tak som sa vydal na samostatnú cestu.

Ale ostali ste spolupracovať s J&T.

Budovanie stredísk mi bolo blízke a oslovil som mojich priateľov z J&T. Mal som cieľ vybudovať časť strediska v Jasnej v úzkej spolupráci dvoch operátorov. Projekt sa podaril a dnes si ani verejnosť neuvedomuje, že v Jasnej pôsobia dvaja prevádzkovatelia - Webis, s. r. o. a Tatry Mountain Resorts (TMR), a. s. Spoločnosť Webis v Jasnej prevádzkuje stredisko Chopok-Západ. Ide o kabínkovú osemmiestnu lanovku Grand Jet, na ktorú sme dostali aj príspevok z fondov EÚ. Štrbské Pleso a Veľká Rača vznikli na základe nášho dlhoročného priateľstva s Borisom Kollárom. Využil som situáciu na trhu. Dal som ponuku B. Kollárovi a dohodli sme sa na obchode. Dnes sa vlastne Webis stáva druhým najväčším prevádzkovateľom lyžiarskych stredísk na Slovensku. Veľa ľudí nemá vôbec predstavu, čo je to prevádzka zimného strediska. Myslia si, že keď boli párkrát v zahraničí, vedia, ako to má fungovať. Ale táto laická predstava je na míle vzdialená od reality.

Vaše väzby na TMR však ostávajú.

V spolupráci s TMR chceme pôsobiť aktívne aj smerom k vláde, aby sme zimnú aj letnú turistiku na Slovensku dostali na miesto, ktoré jej prináleží.

Čo je pre vás pridanou hodnotou tejto investície?

Lyžiarske stredisko nie je fabrika v pravom význame. Budujete niečo, kde sa chodia ľudia zabávať. Vaše deti sa tam učia lyžovať, na lyžiarskom výcviku zažijete prvú lásku. J Jednoducho, bez nadšenia k bielemu športu sa to nedá robiť.

Nie je výhodnejšie stredisko prenajímať?

Určite nie. Lyžiarske strediská sú behom na dlhé trate. Veľká Rača svojím rozmachom naštartovala bublinu výstavby rôznych malých stredísk, ktoré dnes majú problémy – a tie väčšie problémy len prídu. Myslím, že sa dočkáme aj sťahovania niektorých lanoviek v rámci Slovenska.

Majú dnes lyžiarske strediská šancu byť vôbec ziskovou investíciou?

Áno, majú, ale každý investor si musí uvedomiť, že budujeme niečo, čo musí fungovať nie roky, ale desiatky rokov. Lyžiarsky biznis nie je bankovníctvo ani energetika. A aj tak dáva prácu v primárnom a sekundárnom sektore viac ako 15-tisíc ľuďom – a to je už slušná armáda. Keď jedného dňa zdvihne kotvy niektorá automobilka, bude to ekonomika cítiť. Ale keby prestal fungovať cestovný ruch, či už zimný alebo letný, bude to cítiť ešte viac. Stačí sa prísť pozrieť do Oščadnice, keď konkurz vo Veľkej Rači takmer položil väčšinu ubytovateľov. Do lyžovania treba investovať s chladnou hlavou. Predovšetkým nie na doraz a najlepšie so silným kapitálovým zázemím.

Ako je to vo vašom prípade?

Chopku-Západ sa darí výborne. V minulom roku sme prepravili takmer štvrtinu pasažierov celej Jasnej. Veľkú Raču chcem dostať znovu na miesto, ktoré jej patrí. Štrbské Pleso je perlou medzi strediskami a má svoje výkonnostné rezervy. Na Chopku sme preinvestovali 15 miliónov eur.

Bolo pre vás prioritou dohodnúť sa s B. Kollárom? Bol z jeho strany eminentný záujem?

Bola to dlhá cesta. Tým, že si vymieňame akcie TMR, tak Boris zostáva v hre. Stáva sa jedným z hlavných akcionárov TMR a chce sa aktívne zúčastňovať na jeho rozvoji. Nechcem za neho hovoriť, ale verí tomu projektu. Ak môžem hovoriť za nás spoločne, chceme sa podieľať na budovaní malých Álp u nás. Myslím, že jeho hlavnou motiváciou bolo odtrhnúť sa od každodennej prevádzky a začať veci riešiť z nadhľadu. Samozrejme, ani financie nie sú tým posledným.

Aká je vaša súčasná pozícia v akcionárskej štruktúre TMR?

Po dokončení transakcie zostanem len malým akcionárom. Keď vytvorím nejaký rezervný kapitál, určite si ďalšie akcie TMR nakúpim. Ľudia si myslia, že tento projekt je nafúknutá bublina, ale treba sa prísť pozrieť do Jasnej a Tatranskej Lomnice, čo sa za taký krátky čas podarilo vybudovať. Ak chceme dostať tento segment na úroveň Álp, musíme napredovať desaťkrát rýchlejšie a to sa dá len rýchlym investovaním s chladnou hlavou.

Vyznieva to ako silný lokálpatriotizmus. Je to pre vás aj o tom?

Pre mňa je to o budovaní a, samozrejme, aj o zisku, ale jeho 90 percent musí ísť späť do investícií. Veľa ľudí sa pustilo do lyžiarskeho biznisu s pocitom, že sú to ľahko a rýchlo zarobené peniaze. Žiaľ, až na vlastnej koži zistili, aký veľký je to omyl.

Okrem akcionárskeho postu ako ste pôsobili doteraz v štruktúre TMR?

Nepôsobil som v štruktúrach TMR. Robil som poradcu pri niektorých investíciách, to je všetko.

Aké máte ciele s vlastníctvom strediska? Zvážili by ste niekedy opätovný predaj?

Všetko je otázka ponuky. V tejto chvíli, ale rozhodne nie. Mojím snom je spojenie poľských a slovenských Tatier. Samozrejme tak, aby to nebolo v rozpore s ochranou prírody. Veľmi veľa ľudí má pocit, že prevádzkovatelia lyžiarskych stredísk sú ničiteľmi prírody, ale nie je to pravda. Osobne som za rozvoj cestovného ruchu na miestach, kde to nepoškodzuje prírodu, ale naopak, dotvára to tú harmóniu medzi horami a človekom. Chcem ľuďom robiť radosť a to chcem napĺňať do bodky.



Foto - Ivan Fleischer