Vrátna – snežnicová víchrica

Konečne som si túto zimu kúpil snežnice a od začiatku decembra som len čakal na vhodnú príležitosť. Donovaly mi pre počasie veľmi nevyšli a aj počas Vianoc vo Vrátnej to spočiatku vyzeralo na prepadák. V doline málo snehu, zamračené. Zimné ticho prehlušoval len zvuk snehových diel. Aspoň že je pod nulou. Na legendárnej chate Vrátna nás privítala Mafia. Teda žiadny vydierači, ale chatárska fenka, ktorá je milá azda ku každému. Na chate sa toho nezmemilo azda nič. Možno okrem ponukového a nápojového lístka a milej pani recepčnej, ktorá mala neustále tú správnu náladu. Nám urobil náladu fernet a tak sme sa ráno prebúdzali bez patričného nadšenia.

Obloha však už slubovala dramatické zážitky. Jasno, hrebeň miestami v oblakoch, mínus 12, veterno. Priam arktické podmienky. Lanovka na Chleb svojím kolísaním na strany v nás vzbudzovala obavy, či pre vietor vôbec niekam vyrazíme. Vo vrcholovej stanici scéna ako z dávnych filmov. Otvorili sa dvere a ozvalo sa povestné pískanie vetra, ktorý navial poriadnu dávku snehu priamo na lyžiarov vo vnútri. Dvere sa zatvorili. Keď niekto vychádzal, opať sa to opakovalo. Z okna reštaurácie Panoráma sme však pozorovali ako sa postupne Chleb začína zbavovať oblačnej pokrývky. Ideme. Vietor - nevietor, je čas na poriadne zimné dobrodružstvo. Zapli sme viazanie na snežniciach a šlapli na to. O chvílu vietor ustal a oblaky nám ukazovali stále viac a viac z krás Malej Fatry. Snežnicami som veľmi nadšený. Žiadna snehová prekážka nebola ozajstnou prekážkou, ktorá by sa nedala zdolať. Oceľové hroty odspodu snežníc a ich veľká nášlapná plocha dodávali pocit bezpečnosti aj na zľadovatelých plochách. Za Chlebom sa všetko prudko začalo meniť. Oblakov rýchlo ubúdalo ale silnel vietor, ktorý bral sneh a víril ho všade okolo. Nárazy vetra a sneh prudkodopadajúci na nás znemožňoval miestami postup čo i len o pár metrov. Našťastie vždy po pár minútach sa všetko na chvílu ustálilo aby sa to o chvúlu zase zopakovalo. A také sú aj fotografie, ktoré sa mi podarili urobiť, boli miestami dramatické. Drámu zvyšovali hlavne mohutné oblačné pásy, ktoré neustále menili svoju polohu ako aj cestu si prerážajúce slnko. A ko sme sa blížili ku Poludňovému grúňu, vietor ustával a konečne sme si aj v kľude vychutnávali chôdzu na snežniciach, blízky Rozsutec či Stoh. Horúci bylinkový čaj z termosky bol za danej situácie ďaľší člen expedície, bez ktorého by to nebolo ono. Prudký zostup dole ku chate na Grúni, cesta lesom ku chate Vrátna. To boli posledné stopy, ktoré sme vo Vrátnej nateraz zanechali. Malá Fatra nám ukázala nielen svoju krásu, ale aj svoju silu. O to viac bol tento výlet pre nás vzácnejší.

Roman Millan