Predpoveď meteorológov sa konečne naplnila a prišla zima. A poriadna. Na horách napadlo aj 30 čísel snehu a tak bolo rozhodnuté! Ide sa na hory. Na internete som browsoval po strediskách, aby som checkol situáciu a vo štvrtok večer (25.1.) som už sedel v rýchliku smer Štrba. Hneď po vystúpení mi bolo jasné, že tenisky v ktorých som trávil doterajšiu zimu v Blave tu využijem maximálne v penzióne na prezutie. Sneženie, vietor, zaviate nástupište a ja s obrovským batohom. A to ma čakal ešte 30 min peší pochod k penziónu Starý mlyn. Keď som konečne dorazil na miesto (je to inak kúsok od Štrby a izba stojí 150 – 250,-), hneď som si sadol do reštaurácie a uprene pozeral na čašníčku. Tá ale riešila rozchod Bouček-Boučková s kuchárkou a tak som zobral iniciatívu do vlastných rúk a podišiel ku obom dámam. Milo mi oznámili, že už nevaria a že najskôr ráno o desiatej. Zobral som si teda jedny lupienky, kolu a milo im zaželal dobrú noc.
Ráno keď som kráčal ku zubačke boli ešte na oblohe hviezdy. V pozadí som už videl osvetlené snehové delá na Solisku – cieľ mojej prvej zimnej výpravy. Na stanici na Štrbe som si spomenul na svoje detstvo, keď som s rodičmi chodil na Štrbské v preplnenej zubačke. Dnes hala zívala prázdnotou. Nad pokladňou visel plagát FIS 1970, pred pohyblivým schodmi (ktoré sa už inak nepohybujú) vedúcimi na nástupište zubačky bola postavená veľká mapa a jediný zvuk tu vydával automat na kávu. Váš nápoj je pripravený.
A pripravený na odchod bol aj elektrický osobný vlak na Štrbské Pleso. Vagóny sa dali do pohybu.
Cítil som ako zubačka zaberá po ozubených koľajach a netrpezlivo vyzeral známu panorámu Štrbského plesa. Ešte sa len brieždilo keď som vystupoval na známom mieste. K dominantám Štrbského Plesa sa zaradili už aj vysoké žeriavy. Stavebný boom teda dorazil aj sem. Musel však ustúpiť mrazom. Teplomer ukazoval mínus 13.
Na Plese mám obľúbený Fast food v hoteli Toliar. Slušný výber a nečaká sa dlho. Hamandeggs s čajom ma vyšiel na 75,-. No a už vyrážam s prvými lúčmi slnka ku plesu. Prvé pohľady boli neskutočne krásne zimné Hneď som vytiahol foťák a cvakal. Prešiel som okolo celého plesa a najkrajšia snehová panoráma ma čakala asi pri liečebnom dome Solisko.
Takáto nádhera a nikde nikoho. Teda pardon. Natrafil som predsa na niekoho :-)
A pre tých čo milujú zasnežené krajinky, ešte jedna...
Bolo už deväť hodín, tak som sa rýchlo ponáhľal do areálu Snov. Nakoľko podľa predpovede počasia malo byť polooblačno, chcel som slnko využiť čo najviac. Areál snov vysvietený slnečnými lúčmi bol v porovnaní s nedávnymi 45 min radmi na vlek prázdny. Lyžiari plynule prechádzali turniketmi na 3sedačku na Mostíky
. Podobne to bolo aj pri lomenej Pome. Náznak radu bol len pri 4sedačkovej lanovke na Solisko. Nakoľko táto zjazdovka ešte túto sezónu nebola otvorená, tak zrejme všetci lyžiari sa hrnuli práve sem. Hneď ako som aj ja sadol na sedačku, začal okolo mňa svišťať vietor. Lanovka sa nie nadarmo volá Solisko Expres.
Jej prevádzková rýchlosť je až 5 m/s. To myslím pocíti každý v podobe omrznutých líc či rúk. Akosi neviem nájsť vhodné slová na opis toho čo som zo sedačky videl. Tak sa na to pozrite!
Z vrcholovej stanice bol výhľad úžasný. Nízke Tatry len tesne vyčnievali nad oblaky.
Aj keď bolo pomerne mrazivo, slnečné lúče zmierňovali pocit zimy a bolo tak celkom príjemne. Vlek Poma na Solisku bol odstavený, nakoľko už pomaly stráca svoje opodstatnenie, keďže sedačka svojou kapacitou dostatočne zásobuje svah lyžiarmi. Podklad zjazdovky bol tvrdý, občas sa vyskytli nejaké zľadovatelé plochy, ale inak v poho.
Jediné čo v hornej časti znepríjemňovalo jazdu boli snežné delá, ktoré celý deň vyrábali sneh. S pribúdajúcim obedom pribúdalo aj lyžiarov či snowboardistov. Avšak ani v top špičke nepresiahla doba čakania na sedačku 10 minút. Čo je na Štrbské pleso úctyhodné.
Nikto sa ani s nikým nezrážal a priechodný bol aj úzky pás medzi Soliskom a Esíčkom.
V priestore Spojky, ktorá je spojnicou medzi hornou časťou zjazdovky a Interski to občas vyzeralo na kolíziu, ale stále žiadne zrážky. Tu bol sneh aj najviac zľadovatelý. No a Interski bol vlastne už len zrýchlený dojazd. Teda pre tích už niečo skúsenejších. Z každej strany sa ozývala ruština, či čeština a pár metrov odo mňa dokonca aj angličtina. Ale to sa len inštruktor snažil postaviť na dosku dve slečny z Maďarska. Chvíľami im to išlo, chvíľami nie. Teda skôr nie.
Interski svah bol výborne upravený a ako vidno z fotografie aj okolo obeda poloprázdny. Slniečko naďalej pekne svietilo a o slovo sa prihlásil žalúdok:-) . Lanovkou som sa teda vytiahol na Solisko a odtiaľ na chatu pod Soliskom.
Aj tu bolo na terase kopec miesta na sedenie. Vo vnutri som si počkal asi 5 minút a už som niesol na tanieri pečené kuriatko s oblohou a tatranským čajom. Čo sa mi tu veľmi páčilo je podávanie jedla na keramickom tanieri s normálnym nerezovým príborom. Možno sa niekto pousmeje, ale pri toľkých „plastových“ bufetoch, čo človek natrafí na slovenských svahoch, bolo toto, aspoň pre mňa, príjemnou zmenou. 1/4 kurčaťa, chlieb a čaj (zase v normálnom pohári) ma vyšiel na 145,-. Treba však k tomu pripočítať aj výhľad na Tatry :-). Priznám sa, že som sa sem ešte neskôr vrátil k večeru na úžasné parené buchty s pudingom a jahodami za 100,-.
Popoludní počas neustávajúceho sneženia z diel sa vytvárali menšie bubny a pribúdala aj oblačnosť. Tá však bola len do výšky asi 1600 m a tak Solisko ostalo stále na vecou :-). Lyžovalo sa dokola bez výraznejšieho čakania. Proste ideálny deň. Možno už taký nastane až v marci. Každopádne sa od západu stále viac a viac tlačili nebezpečné mračná, ktoré už stihli zahaliť aj hrebeň Nízkych Tatier. Vysoké akoby stále len lízali okrajom.
Z Donovalov mi hlásili husté sneženie a tu – krásne slnečno. Až do večera. O 15.30 vytiahla lanovka na kopec posledných lyžiarov a od toho momentu akoby sa vrece roztrhlo so skialpinistami. Zdalo sa mi, že vychádzajú ako chrobáci z dier. Zrazu ich počet prevyšoval počet ešte zostávajúcich lyžiarov. Živo bolo stále aj na chate pod Soliskom. No a vonku už začínalo malé prírodné divadlo, ktorého hlavným hrdinom bolo zapadajúce slnko. Počkal som, kým zapadne a pustil sa dole.
Pomaly sa zažínali opäť svetlá na delách chrliacich stále sneh, do pohybu sa dávali ratraky. Dedinky pod Tatrami začali blikať svetlami lámp. Deň sa skončil. Od 17.30 sa ešte spustilo večerné lyžko na Interski. Moja cesta však už viedla na stanicu zubačky, ktorá mi ležérne ušla spred nosa. Tak som si ešte posedel 2 hodiny v kaviarni prezerajúc nové zážitky na displeji foťáku. Večerná jazda zubačkou bola úplne iná ako tá ranná. Ľudia ešte dopíjali svoje ohnivé nápoje z ploskačiek a živo si opisovali svoje pády na svahoch.
A tu dám asi aj bodku za dnešným prvým výletom do zimných stredísk. Bodka.
Roman Millan, externý spolupracovník lanovky.sk a majiteľ servera GOSKI.SK
