1. máj s TLD

Po vynikajúcej lyžovačke v posledný aprílový deň v Jasnej /reportáž pripravujeme/ sme sa sviatok práce vybrali osláviť do Vysokých Tatier, tentoraz už bez lyžiarskej výstroje. Už zrána sa zdalo, že taký pekný ako predošlý tento deň čo sa počasia týka nebude. No zdanie malo pravdu iba sčasti.

Do Tatranskej Lomnice k údolnej stanici kabínkovej lanovky sme prišli o 8:40 h. a na naše prekvapenie sme nečakali ani pri pokladni a ani na nástup do kabínky, čo bolo spôsobené tým, že na rozdiel od predchádzajúcich skúseností už kabínky neboli obsadzované iba jedným človekom, ale väčšinou odchádzali skoro plné. Verní tejto "tradícii" sme si aj my prisadli k jednému manželskému páru. Dvere sa zatvárajú, jazda sa začína. Ako sa tak pozeráme na následky novembrovej víchrice, ani sme si neuvedomili a začali sme sa rozprávať o histórii visutej ako aj kabínkovej lanovky.

Chrudimská firma Wiesner uviedla do prevádzky visutú lanovku z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso 22. decembra 1937. Žiaľ vojna a rozdelenie štátu poznačila jej výstavbu na Lomnický štít a tak sa pre verejnosť začalo s prevádzkou až o necelé tri roky neskôr, presne 23. októbra 1940. Na svoju dobu unikátne horské dopravné zariadenie bolo na svete. V prevádzke dosahovalo rýchlosť 4 m/s a pri zvýšenej prevádzke 6 m/s - všetko s 2 kabínami. Pri výstavbe sa ešte počítalo so zosilnenou prevádzkou a to s rýchlosťou 4 m/s pri 4 kabínach, no nikdy sa takto v praxi nejazdilo. Žiaľ lanovka sa opotrebovala a tak v roku 2000 po 63 rokoch prevádzky definitívne ukončila svoju prevádzku pre verejnosť. V súčasnosti sa využíva ešte na prepravu nákladu, nakoľko nová lanovka nemá potrebnú nosnosť.

Ale ten čas letí a ani si neuvedomujeme a víchricou poznačený les je už za nami. Pred nami je po prejazde stanicou Štart nádherný výhľad na slnkom zaliate Skalnaté pleso. Na zjazdovke z plesa do Štartu je ešte sem tam sniežik, no už aj do týchto polôh sa nezadržateľne pýta jar.
Postupne sme sa dostali v rozhovore od visutej lanovky ku kabínke....tá začala svoju prevádzku 15. júna 1976 a úspešne premávala až do roku 1993 (a možno by premávala aj dodnes, nebyť nešťastia z 8. januára 1992, kedy pri zlyhaní 7 bezpečnostných poistiek sa uvoľnila kabínka z ťažného lana a obrovskou rýchlosťou narazila na kabínku pred ňou - obe sa zrútili, v ich troskách zahynuli 4 osoby). Až 3 roky trvala výstavba novej lanovky na mieste pôvodnej, aby 4. augusta 1995 mohla byť vypravená prvá bezpečnejšia kabínka (už úplne nový systém jednolanovej obežnej dráhy s odpojiteľnými 4-miestnymi vozňami). A nielen to, čas jazdy sa skrátil z 20 minút na 12,4 minúty a aj trasa je už vedená nižšie ako pri pôvodnej lanovke. Výhľad aj z tejto novučičkej je stále prekrásny a vďaka víchrici dokonca aj pri údolnej stanici. Zvýšená bola aj jej prepravná kapacita - viac ako dvojnásobne na 900 osôb za hodinu (pôvodná 420), ako aj bol plne zautomatizovaný systém pohybu kabínok v staniciach. Juj, ale sme sa zahovorili-konečná (Skalnaté pleso)-vystupovať!

Slniečko svieti a je aj na počudovanie teplo (veď včera, keď sme odchádzali z Jasnej, tak dole na Záhradkách už primŕzalo) - cez 10°C, tak nečudo, že hore je už plno lyžiarov nedočkavo čakajúcich v rade na staručkú dvojsedačku. Už predošlý deň sa v sedle konala snowboardová session a dnes k nej pribudli aj "klasickí" lyžiari a bolo z toho dosť slušné čakanie v rade (v iné dni tak maximálne do 1/-1/2h). Pri jeho zhodnotení sme na dnes vypustili z nášho programu vyvezenie sa touto pamätníčkou (aj keď ešte pred Pomou z roku 1978 troška na inom mieste, no tiež do sedla slúžila jednosedačka Transporta) a rozhodli sme sa pre peší zostup na Hrebienok (však podľa našich informácií bude do sedla čo nevidieť novučičká lanovečka). Musím sa priznať, že som mal z tej trasy trošku strach, nakoľko pri lanovečke na slniečku už ten sneh bol viac voda, ako sneh a topánkam sa to príliš nepáčilo. Ale zase túžba zviezť sa aj pozemkou do Smokovca bola silnejšia, najmä keď sa deň predtým začala jej letná prevádzka. Ešte porada s kolegom (pri nej sme sa rozhodli, že aj Lomničák si necháme spolu so sedlom na budúce) a je rozhodnuté-ide sa na turistiku :).

Zo začiatku je na naše prekvapenie chodník suchý a bez snehu, no po pár desiatkach metrov už máme minimálne 1 meter snehu pod sebou a krásne snehové polia okolo, takže leto sa ešte nekoná. Po ceste si prečítame informačné tabuľky a chvíľkami sa aj poslníme, no radi by sme stihli pozemku o 11:30, a tak či chceme alebo nie, musíme kráčať ďalej. V okolí Zamkovského chaty je už cítiť, že sme v lese bez slniečka-ochladilo sa, no nás zahriala krása Studenovodských vodopádov, ktoré sú v tomto období výdatne napájané topiacim sa snehom. Tesne pred Hrebienkom sa zima akoby šibnutím čarovného prútika vytratila a sneh zmizol - žiaľ, objavilo sa blato (no iba pár metrov), inak celá cesta ubiehala v pohode (aj keď dnes som sa dozvedel o nezbedných medvedíkoch z okolia Zamkovského chaty...) a nerušene striedajúca sneh a skaly.

Kuk a vidno hotel na Hrebienku. Času máme tak akurát na pár fotiek a fičíme dole do vrcholovej stanice pozemnej lanovky. Je ešte skoro, ľudia iba prichádzajú hore a nie dole, takže v "kupé" vo vozni pozemky sme sami. Tento luxus nám dovoľuje nerušene fotiť vnútro ako aj striedavo z jedného a druhého okna pozemky. Toto sa hodí najmä pri fotení oproti idúcej súpravy pri stredovej výhybke (ono sa to nezdá, ale na fotenie je veľmi málo času, lebo rýchlosť 5 m/s sa pri oboch vozňoch vlastne sčíta). Presne od tohto miesta smerom k údolnej stanici je opäť vidno následky novembra z minulého roku na stromčekoch, zjazdovke a zimnej sánkarskej dráhe. Klobúk dole, že to vedeli tak rýchlo opäť sprevádzkovať. Prichádzame do údolnej staničky, tam už čaká hlúčik nedočkavcov na jazdu smerom hore-no žiaľ nemáme viac času sa venovať budove - električka nepočká a aj lístky ešte kúpiť treba.
Už sedíme, na displeji svieti nápis smer Tatranská Lomnica (hm, práve ma napadlo že už platí nové označovanie lístkov-nie sprievodca, ale cestujúci ako v MHD si musí sám zakúpený lístok označiť v označovači). Novučkou električkou (ktorá do leta nebude ešte stále premávať až na Štrbské Pleso) sa vezieme do Lomnice a nášho ďalšieho cieľa, ktorý začína práve dnes (1. mája) obnovenú prevádzku (víchrica sa opäť činila) a má názov Tatrabob (nájdete ho pod údolnou stanicou visutej lanovky). Môžme iba odporučiť-je to zážitok (len prosím počas jazdy nebrzdite - pokazíte ho nielen sebe, ale aj ľuďom za vami), až na tú cenu, neviem ale mne sa zdalo za jednu jazdu 50 Sk dosť (pri viacerých sú zľavy, no aj tak).

Pozerám smerom k Lomnickému štítu a veru neveští to nič dobrého-je v oblakoch a hore aj dáka hmla-vravím chytro k autu, inak zmokneme. Uhádol som, ako sme sa dostali k údolnej stanici kabínkovej lanovky, rozpršalo sa. Nezostáva nám nič iné, iba sa s Tatrami nateraz rozlúčiť a povedať si: ešte minimálne raz v tomto roku sem prísť opäť.

Odchádzame, cestou míňame rady aút, najmä poľských (a to že v Tatrách nie je turistov, presvedčil som sa o opaku) a ideme smerom na Podbanské, no mňa ešte napadlo zastaviť sa v Smokovci pre vodu z prameňa. Žiaľ, dozvedel som sa, že od víchrice už nie je, ale mal by sa opraviť. Tak už nám nič iné nezostalo iba prejsť okolo Štrbského Plesa a smer domov.

Peťo - lanovky.sk