Otcom myšlienky postaviť na Chvatimechu ,,výťah", ako vtedy budúcu lanovku nazývali, bol vtedajší šéfkonštruktér miestnych strojární Gabriel Ťatliak, rodák z Dolného Kubína. Určitým impulzom pre výstavbu lanovej dráhy boli aj Majstrovstvá Slovenska v zjazdovom lyžovaní v roku 1953. Tie sa konali práve na tomto svahu a práve o ňom sa mnohí z účastníkov pretekov vyjadrovali pochvalne.
Samotný nápad postaviť lanovku sa ale zrodil za zaujímavých okolností. Gábor, ako ho jeho priatelia volali, si počas lyžovačky na Chopku poranil koleno. Počas liečby doma mu napadla myšlienka postaviť na Chvatimechu zariadenie, ktorým by sa lyžiari či turisti pohodlne vyviezli na kopec. Ihneď sa pustil do náčrtov. Jeho nápad si čoskoro získal množstvo priaznivcov a tým pádom aj priaznivé podmienky na realizáciu stavby.
Tak sa v roku 1953 začalo budovanie nového lyžiarskeho strediska. Bolo získané povolenie z Okresnej lesnej správy v Brezne na výrub stromov stojacich na trase budúcej 560 metrov dlhej lanovky.
Betón na základy staníc a betónové pätky podpier sa miešal ručne, na miesto sa nosil vo vedrách. Neskôr stavebníkom pomáhala provizórna nákladná lanovka. Pamätníci si dodnes spomínajú na nesenie trištvrťtonového vratného kolesa ku vrcholovej stanici. To bolo upevnené na troch rovnobežných tyčiach nesených dvadsiatimi brigádnikmi. Všetci, ktorí pridali ruku k dielu, pracovali bez nároku na odmenu. K brigádnikom sa pridali aj učni z piesockého učilišťa.
Konštrukcie budúcich podpier, staníc či pohonného mechanizmu boli pôvodne určené pre námorné lode. Strojáreň Piesok bola v tej dobe subdodávateľom pre Lodenice Komárno. Tie vtedy plnili veľké zakázky pre Sovietsky zväz. Avšak to, čo malo byť dodané pre Sovietsky zväz, hranice našej krajiny nikdy neopustilo. Vďaka priazni vedenia strojární i lodeníc.
V šesťdesiatych rokoch k lanovke pribudla lyžiarska chata pri vrcholovej stanici lanovej dráhy. Išlo o montovanú budovu, ktorá pôvodne slúžila v tamojších železiarňach pre obsluhu železničnej vlečky a tam sa stala prebytočnou. V nasledujúcej dekáde bolo postupne vybudované nočné osvetlenie svahu spolu s troma lyžiarskymi vlekmi typu EPV. Lyžiarske stredisko detí a mládeže Chvatimech tak dostalo dnešnú podobu.
Žiaľ, po roku 1989 došlo v tomto stredisku k postupnému úpadku. Stredisko už nedokázalo konkurovať takým strediskám v okolí, akými boli Mýto pod Ďumbierom či Tále. Veľkú rolu tu zohrala aj neschopnosť majiteľa modernizovať dopravné zariadenia. V roku 1996 nebola na sedačkovej lanovke vykonaná revízia, čím ju Štátny dráhový úrad zaradil medzi horské dopravné zariadenia, na ktorých bola ukončená prevádzka.
V roku 2003 si lyžiarske stredisko vzal do prenájmu Robert Hauer. Jedným z jeho cieľov je výstavba úplne novej chaty Bernardín (pôvodná bola zbúraná na jar 2009, toho času prebieha výstavba novej) či opätovné sprevádzkovanie tejto historickej lanovky pre verejnosť. Toto horské dopravné zariadenie smie totiž voziť len náklad a obsluhu. Lanovka by sa v budúcnosti mohla spojiť s neďalekou Čiernohronskou železničkou - ďalšou technickou pamiatkou.
V roku 2006 lanovka získala certifikát od Prvého medzinárodného múzea lanových dráh v Berlíne deklarujúci jej jedinečnosť. V súčasnej dobe je myšlienka opäť sprevádzkovať lanovku pre turistov a lyžiarov ešte silnejšia. K tým skôr narodeným sa pridávajú mladí nadšenci nielen z blízkeho okolia, ale aj z rôznych kútov Slovenska. Snažia sa o konzerváciu celého zariadenia hlavne obnovou náterov a kosením porastu na trase lanovky.
Stavbu lanovej dráhy Chvatimech možno svojím spôsobom prirovnať s budovaniu Trate mládeže či Pionierskej železnice pri Košiciach či iných stavieb tej doby, kde sa stavalo za minimálnej mechanizácie, bez nároku na odmenu, no s veľkým nadšením. Na záver spomeňme aspoň zopár mien: Ing. Július Starke, Jozef Kamaráš, Ladislav ,,Vlado" Králik, Štefan Mráz, Vojtech Vichr a mnoho ďalších, ktorí sa na stavbe ,,výťahu" nielen podieľali, ale na jeho údržbu obetovali množstvo voľného času. Práve im patrí veľká vďaka za to, že sa prvá sedačková lanovka vyrobená na Slovensku dožila takého vysokého veku.
Ján Palinský