Kojšovská hoľa dnes

"Skipark Erika počas zimnej sezóny 2005/06 nebude v prevádzke," - podobne ako pre mnohých milovníkov bieleho športu aj pre mňa bola táto správa ranou pod pás. Žiadne iné stredisko som si v okolí Košíc tak neobľúbil ako "Kojšovku". Na Zlatú Idku i na hoľu mám príjemné spomienky už od detstva. Po dlhom zvažovaní som sa 26. decembra do tejto časti Volovských vrchov predsa len vybral.

Po príchode na záchytné parkovisko vedľa futbalového ihriska človek nadobudne dojem, že stredisko je v prevádzke. Áut nie je veľa. Mnohí sa len prišli pozrieť, či aspoň lanovka nejazdí. Iní si nasadia bežky a tratia sa v lese. A ja? Nepriniesol som si ani lyže, ani bežky. Mám len fotoaparát a to stačí.

Smutné stavby

Netrvalo dlho, kým som sa od údolnej stanice trojsedačky dostal k Hotelu Sport. Ani nový názov, podobne ako HS-ex predtým, niekdajšiemu rekreakčnému zariadeniu Hutných stavieb nezaručil bezproblémovú existenciu. Celý komplex je už druhú sezónu mimo prevádzky a je pripravený na odpredaj za 20,5 milióna slovenských korún. Parkovisko pri hoteli je prázdne, len kde tu stojí auto zväčša s ŠPZ-kou našich južných susedov. Veru, maďarských návštevníkov bolo vždy v tomto stredisku požehnane. Lenže túto zimu si v srdci Volovských vrchov na svoje neprídu. Na chodníku pred hlavnou budovou postáva strážnik. Kto je teraz maijteľom hotela? Krčí plecami.

Lanovka a vleky

Od Sport-u pokračujem lesom popri trase trojsedačky. Niet sa kde stratiť, no o dve hodiny sa začne zmrákať a ja nemám za sebou ani len štvrtinu cesty. Z ochranného pásma lanovky už začínajú odstraňovať drevinu, ktorá tam za posledné roky vyrástla. Po asi trištvrť hodine (spolu s olovrantom;-)) som pri vrcholovej stanici. Po detskom vleku (TATRAPOMA S) neostalo ani stopy. Na zjazdovke vidieť hŕstku turistov kráčajúcich smerom na Eriku i snowboardistov, ktorí tu so svojími doskami skúšajú všetky možné triky. Aj pri čajovni (mimochodom takisto zatvorenej) je zopár ľudí študujúcich mapu strediska.

1245,7

Na vrchole je, tak ako vždy, nádherne. Každé ročné obdobie, každé počasie tu má svoje čaro. Pani Zima opäť zahalila zakrpatené briezky a ihličnany do bielych kabátcov, ktoré pod náporom silného vetra nadobúdajú nepravidelné tvary. I napriek neustále pohybujúcim sa masám oblakov vidno Tatry.

Tak predsa. V dedine mi neklamali. Až po vrchol je ratrakom udržiavaná cesta. Tak dobre nebola, hádam, ani za čias, keď bola chata Erika v prevádzke. Z meteorologickej stanice SHMÚ je teraz chata VODS-ka. (VODS, a.s Košice je firma podnikajúca v odpadovom hospodárstve.) Samozrejme, radar a iná výbava tu ostali, ale teraz všetko beží na automatiku. Pri pohľade na vozový park pred budovou už nemám dojem, že by chata slúžila pre obyčajných zamestnancov. Zanechám pár riadkov vo vrcholovej knihe, porozhliadam sa i poberiem sa dolu stopou, čo tu ostala po besnení sa na snežnom skútri.

Chata Erika

Nie je to tak dávno, čo chata Erika patrila k najvyhľadávanejším ubytovacím zariadeniam v okrese Košice - vidiek. Avšak renomé, ktoré si budovala niekoľko desaťročí, bolo akoby mávnutím čarovného prútika preč. Spôsobilo to niekoľko rokov absencie na trhu s ubytovacími kapacitami. Podľa môjho názoru bude nový majiteľ musieť investovať niečo aj do reklamy, aby hotel nehospodáril v červených číslach. Zvýšiť atraktivitu zariadenia by mohol aj vlek nachádzajúci priamo nad chatou, ktorého zjazdovky patria medzi tzv. májové - t.j. lyžuje sa na nich ešte dlho potom, čo z ostatných stredísk hlásia nevhodné podmienky.

Zabudnutá Tokáreň

K tejto zjazdovke sa dostanete cestou z Eriky do Gelnice. Netrvá dlho a po pravej strane sa vám objaví spomínaný svah. Vlek (TATRAPOMA F 12) nejazdí už dávno. Vraj sa tu nikdy veľa nelyžovalo. Poma bola spustená len občas. Prevádzkovala ju TJ Slovan Gelnica. Jedno je však isté. Niekto si na "vlek pod Erikou" konečne spomenul a rozhodol sa zariadenie demontovať. Pod podperami teraz leží traťová výstroj zakrytá snehom. A zjazdovka? O pár rokov neostane po nej stopy. Už teraz je tu smrečiny prinajmenšom po kolená.

Toyota Riders, ďalej už len po vlastných!

O Kojšovskej holi som sa toho dozvedel už veľa. Na mnohé otázky však stále hľadám odpoveď. Toyota Riders! Vo vrcholovej knihe neraz figuruje zápis pod ich hlavičkou. Na Kojšovskú hoľu vychádzajú nie po dvoch, ale na štyroch. Sú to práve oni, kto sem nosí nové vrcholové knihy, keď už v tých starých niet miesta pre ďalšie zápisy. A práve týmto sú pre mňa čímsi zvláštni. Áno, neraz som videl mnohých iných, ako kvôli jedinečnému výhľadu na Košice či na hrebene Vysokých a Nízkych Tatier potrápili svojich štvorkolesových miláčikov. Ale títo neprichádzajú len tak s prázdnymi rukami. Starajú sa predsa o obsah vrcholovej skrinky. Naskytá sa tu aj ďalšia otázka: Nemohli by predsa len prísť po dvoch? Hm, asi nie. Potom by som o nich nepísal ako o legendách.

Na "jazdcov" som si spomenul schádzajúc z chaty Eriky dolu do dediny po vyasfaltovanej ceste. Všimol som si totiž, že závora pri záchytnom parkovisku je opatrená visiacim zámkom. Ktovie, možno aj napriek tomu sa vo "vrcholovke" z času na čas objaví zápis: "Boli sme tu! Skúsili sme cez Gelnicu a vyšlo to!!! TR;-)"

Verím, že som vám týmto článkom aspoň ako-tak priblížil Kojšovskú hoľu a snáď vás aj navnadil na návštevu Volovských vrchov. Nám priaznivcom lyžovania, snowboardingu či iných zimných športov ostáva len dúfať, že noví majitelia spomenutých zariadení spoja svoje sily a postupne vybudujú stredisko so službami európskeho štandardu, za ktoré sa nebudeme musieť hanbiť doma ani v zahraničí. Vytvoria tak pracovné príležitosti, pomôžu aspoň čiastočne znížiť vysokú nezamestnanosť a takto prispejú k rozvoju tunajšieho regiónu.