VLD - Tatranská Lomnica - Skalnaté pleso

V čase, keď stará visutá lanovka z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso už je takmer zlikvidovaná, nie je ľahké určiť, kedy mala svoj ozajstný „bad day“. Podľa môjho súdu to bol azda ten, kedy sa rozhodlo o demontáži tohto technického unikátu. V každom prípade, 15.septembra 2003 uplynulo presne 30 rokov od okamihu, kedy na tejto lanovej dráhe došlo k tragickej havárii. Až do konca premávky visutej lanovky bol tento deň označovaný ako najčernejší v jej histórii. Ak chcete, vydajme sa spoločne po stopách tejto udalosti.
Pred tým je ale hádam vhodné pozastaviť sa aspoň na chvíľu u technického riešenia lanovej dráhy a jej jednotlivých zariadení, špeciálne u spôsobu vedenia a ukotvenia lán. Visutá lanová dráha v I. poháňacom úseku Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso mala kyvadlovú sústavu, so zdvojenými ťažnými a príťažnými lanami. Úsek mal štyri nosné laná, z ktorých dve boli ukotvené v Tatranskej Lomnici a dve na Skalnatom Plese. Tu je dobré pripomenúť, že v čase výstavby lanovej dráhy bola síce už výroba lán uzavretej konštrukcie na vysokej úrovni, ale výroba nosného lana v jednom kuse celkovej dĺžky asi 4200metrov by bola veľmi náročnou záležitosťou. Preto sa pre visutú lanovú dráhu zvolilo toto technické riešenie. Napínanie všetkých štyroch nosných lán bolo v medzistanici Štart. Ukotvenie nosných lán v budove v Tatranskej Lomnici aj na Skalnatom Plese bolo riešené až neuveriteľne jednoduchým zposobom – každé nosné lano bolo päťkrát navinuté na drevom vyložený masívny kotviaci bubon priemeru 3000mm, na ktorom potom držalo vlastným trením.
Napínanie na Štarte navrhol výrobca, firma Wiesner tak, že nosné laná boli ešte pred vstupom do zložitého systému napínacej konštrukcie cez mohutnú redukčnú spojku spojené s podstatne ohybnejším šesťpramenným napínacím lanom. Na ich konci potom boli upevnené klietky napínacích závaží, každá so záťažou hmotnosti 48 ton.
V roku 1958, teda 21 rokov od započatia verejnej premávky, došlo na lanovej dráhe k udalosti, ktorá mala neskôr ďalekosiahle i tragické následky. Nevedno na základe koho nariadenia boli práve spomínané napínacie laná šesťpramennej konštrukcie, používané od zahájenia prevádzky, nahradené lanami konštrukcie Herkules. Iniciátora tejto zmeny iste viedli najlepšie úmysly – ale kým na šesťpramennom lane sa dajú lomy drôtov sledovať celkom dobre , nie je tomu tak na Herkulesoch, ktoré sú vinuté v niekoľko vrstvách , pričom drôty spodných vrstiev sa na povrch lana nikdy nedostanú. Tu žiadna vizuálna kontrola nedávala ani len približnú informáciu o tom, čo sa v lane deje. V tom čase nebola k dispozícii ani defektoskopická technika. Tá by však ani v tomto prípade nebola nič platná, pretože sa jednalo o pomerne krátke, ale neprístupne uložené laná, ktorých defektoskopická kontrola bez ich demontáže nebola možná. A tak sa napokon použitie lán Herkules skončilo katastrofou.
Od ich inštalácie ubehlo veľa vody v Skalnatom potoku až sa priblížil 15. september 1973 a nikto ani len netušil, že to bude najčernejší deň po čas premávky lanovej dráhy. Tohoto dňa sa pretrhlo napínacie lano Herkules nosného lana č.3, ktoré bolo v prevádzke už plných 15 rokov, od 24.apríla 1958, a ktoré – ako to potom jeho podrobná prehliadka preukázala – malo viditeľné vonkajšie drôty ako nové, pod nimi však boli namiesto ďalších drôtov iba kúsky hrdze…Táto havária mala pre lanovku ťažké následky:
- Redukčná spojka nosného lana a napínacieho lanač.3 pri svojej ceste, lepšie povedané, nezadržateľnom lete von z budovy Štart, narušila a deformovala veľkú časť napínacej konštrukcie, ktorá jej stála v ceste
- Poškodila sa aj klietka so závažím pri páde na dno napínacej šachty
- Voz č.1, ktorý bol v okamihu pretrhnutia napínacieho lana vo vzdialenosti 120 až 140 metrov od budovy Skalnatého Plesa, spadol na zem a po páde sa prevrátil smerom po prudkom svahu.
O tom, ako významne táto havária poznamenala visutú lanovú dráhu svedčí aj fakt, že prevádzku v úseku Tatranská Lomnica – Skalnaté Pleso sa podarilo obnoviť až 15. februára 1975. Na druhú stranu je dobré spomenúť, že po tejto havárii bola visutej lanovej dráhe venovaná taká sústredená pozornosť, že sa dá povedať, bola – samozrejme odhliadnuc od jej veku a z toho vyplývajúceho morálneho opotrebenia – snáď v lepšom stave, ako hocikedy pred tým.
Celá táto udalosť mala hádam aj svoj tragický, ľudský rozmer. O ňom však materiál, z ktorého som čerpal, žiaľ mlčí.
* Spracované podľa knihy Cesta k lanovke, autori: Rudolf Kukučík, ing. Ladislav Szojka, ing. Dušan Pajdlhauser, vydalo NADAS Praha v roku 1987 *
* Miroslav Kučera * kontakt na autora *