Čo stojí za úspechom Białky Tatrzańskej

Prečo lyžiarsky biznis v Poľsku prosperuje? Odpoveď sme hľadali v Białke Tatrzańskej, najlepšom poľskom stredisku.

„V Białke ešte pred 10 rokmi nebolo nič. Dnes o nás vie každý lyžiar v Poľsku,“ hovorí Tomasz Paturej, riaditeľ Kotelnice Białczańskej, najväčšieho lyžiarskeho areálu v Białke Tatrzańskej (tiež Tatranská Bialka alebo Tatranská Biela Voda). Paturej bol medzi viac ako päťdesiatimi miestnymi obyvateľmi, ktorí sa v roku 2000 spojili, založili poľský ekvivalent spoločnosti s ručením obmedzením a pustili sa do výstavby lanoviek.

Najprv doviezli z Talianska za výhodnú cenu ojazdenú fixnú sedačku. Potom pokračovali už len s novými lanovkami. A ostatne v roku 2011 skončili pri odpojiteľnej 6-sedačke s bublinami a vyhrievaním sedadiel. Celkovo z vlastných a bankových zdrojov, bez dotácií, postavili 5 sedačiek a 12 km zjazdoviek.

„Keď sme začali budovať naše stredisko, vychádzali sme z toho, že je v Poľsku 4 až 6 milónov lyžiarov. Lyžiarska infraštrukúra bola pritom veľmi zanedbaná. Neboli sme konkurenciou voči Slovensku, a už vôbec nie voči Alpám,“ hovorí. Dodáva však, že jeho cieľom nie je odoberať poľských lyžiarov slovenským alebo rakúskym strediskám. „Nikdy nebudeme disponovať tým, čím disponujú Alpy alebo niektoré slovenské strediská. Chceme však, aby si mohli poľskí lyžiari kvalitne zalyžovať aj doma. Ísť do svojich hotelov, ísť do svojich reštaurácií.“

V začiatkoch mal Paturej veľké problémy presvedčiť ľudí, aby stredisku prenajali pôdu pod plánovanými zjazdovkami. Situácia sa ale pomaly zmenila. „Keď sa dnes niekde rozhodnem postaviť novú zjazdovku, okamžite mám podpisy od všetkých majiteľov pozemkov.“ Cestovný ruch sa stal v obci skutočným biznisom a šancu zacítili aj ďalší.

Iné firmy postavili tri ďalšie sedačky a v prevádzke je stále aj niekoľko starších lyžiarskych vlekov. Funguje tu spolupráca pri spoločných skipasoch. V predaji je lístok TatrySki platný v areáloch Kotelnica, Bania a Kaniówka. Skutočný význam však dostane až vtedy, keď budú všetky lokality navzájom prepojené. TatrySki platí aj vo vzdialenejších strediskách Kluszkowce a Jurgów – celkovo sa na projekte podieľa päť prevádzkovateľov a ďalší deklarovali snahu pripojiť sa v budúcnosti.

V Białke sa nachádza aj jedna sedačka a niekoľko lyžiarskych vlekov mimo TatrySki. „Oni by sa aj pripojili, keby mali turniketový systém od Skidaty. Aktuálne do neho nechcú investovať, je to drahá záležitosť,“ hovorí Piotr Czaja, technický riaditeľ strediska. Sám by si prial, aby sa TatrySki rozšíril na všetky poľské strediská v regióne. Dokonca sa nebráni ani myšlienke rozšírenia TatrySki na Slovensko. „Potom by sme mohli rozmýšľať aj o medzinárodnom partnerstve,“ tvrdí.

S masívnymi investíciami neskončili

Białka Tatrzańska je dnes považovaná za najlepšie lyžiarske stredisko v Poľsku. Predvlani otvorili priamo pri zjazdovke v Kotelnici termálny aquapark. Zo strediska sa stali poľské „Oravice“, ale vo väčšom a honosnejšom štýle. Odvtedy je Białka celoročným rezortom, hluchá mimosezóna tu už neexistuje.

Rezort zažíva najväčší nápor lyžiarov počas TOP sezóny a počas 6-týždňového obdobia zimných prázdnin v poľských školách. Vtedy je vyťažený natoľko, že sa čakacie doby na lanovky bežne pohybujú v rozmedzí 15 až 30 minút. Prepravná kapacita pritom činí len na Kotelnici 13700 osôb za hodinu.

„V krátkom čase postavíme dve ďalšie sedačky a spojíme tak Kotelnicu s Kaniówkou,“ tvrdí Czaja. Jedna bude mať dĺžku 800 metrov, druhá 1100 metrov. Napriek tejto dĺžke má ísť o odpojiteľné lanovky, nakoľko tie majú zo súčasného spektra lanoviek v Białke najväčšiu obsadenosť. Napríklad modrá odpojiteľná šesťsedačka zaznamenala tento rok neuveriteľných 30190 prechodov turniketmi za jeden deň, čo môže byť podľa dodávateľa technológie, spoločnosti Leitner, svetovým rekordom. Dôvodom pre tak vysoký počet prechodov je aj nepretržitá 13-hodinová prevádzka dopravných zariadení v stredisku, večer sú totiž osvetlené všetky zjazdovky.

„Na celý projekt máme možnosť získať eurofondy, a preto s termínom výstavby čakáme. Do dvoch rokov to ale bude určite,“ hovorí riaditeľ strediska Tomasz Paturej a vyzerá presvedčivo. Keby európske peniaze nedostali, lanovky podľa neho postavia aj tak. Ani potom sa však neplánujú zastaviť. „Čo bude potom? Potom budeme staviať ďalej,“ usmieva sa. Prioritou strediska je jeho napojenie na obec Tatranská Bukovina, do ktorej administratívne patrí aj územie Białky.

Kontrast na hraniciach

Medzi ubytovacími zariadeniami v gmine (obci) Tatranská Bukovina nájdeme luxusné hotely, ich ponuku však niekoľkonásobne prevyšuje ponuka lôžok v malých rodinných penziónoch. Problém tu nie je zohnať ubytovanie za cenu v prepočte menej ako 10 eur na osobu a noc. Atmosféru oblasti dokresľuje množstvo tradičných krčmičiek, reštaurácií, predajcov miestnych potravinových špecialít, jednotná architektúra a infraštruktúra na pomerne vysokej úrovni.

Tatranská Bukovina zažíva za ostatných 10 rokov skutočný ekonomický boom. Silnejú hlasy o tom, že sa tu rodí druhé Švajčiarsko. O to ťažšie je uvedomiť si, že tento prosperujúci región leží priamo na hranici so Slovenskom. Susedom bukovinskej gminy je kataster slovenskej obce Tatranská Javorina – a tu nemôže byť o prosperujúcom cestovnom ruchu ani reči.

Najdramatickejší kontrast je v Podspádoch, miestnej časti Tatranskej Javoriny. Malá usadlosť je slovenským turistom známa možno ako orientačný bod, v ktorom sa stretávajú cesty zo Zakopaného a z Nového Targu, to je ale všetko. Minimálna ubytovacia kapacita na privátoch, jeden obchod s obmedzenými otváracími hodinami.

Napriek tomu tu náhodou nachádzam nádherný zrubový penzión, v ktorom funguje výčap a podávajú aj jedlo. Objekt nemá žiaden nápis. Domáci pán mi prezrádza, že na Javorine pôsobí už 17 rokov, meno zverejniť odmietne. „Pripomína mi to starú českú rozprávku Pyšná princezná. Tam boli zobrazené dve kráľovstvá, ktoré oddeľovala hranica – na jednej strane bolo prosperujúce a veselé kráľovstvo, druhá strana bola opakom. V Javorine dnes hranica nie je, ale situácia je rovnaká,“ hovorí. Top témou na Podspádoch je aktuálne zbúranie pamiatkovo hodnotnej historickej budovy horárne v Bielovodskej doline. „Je to poľutovaniahodný čin,“ rozhorčuje sa.

Faktor ceny

Vysoká návštevnosť lyžiarskych stredísk a ekonomický vzostup je spoločným znakom celého Malopoľského vojvodstva. Naopak slovenské strediská, vzdialené len niekoľko kilometrov od hraničných priechodov, stagnujú a ani zďaleka nedosahujú podobné čísla.

Podnikatelia spomínajú hneď niekoľko príčin, prečo dochádza k poklesu poľských turistov na Slovensku (minulý rok podľa SACR o 5%⁽¹⁾). Najčastejšie zaznieva argument o eure. „Euro je strašiakom. Všetci sa boja, že po zavedení eura je na Slovensku všetko drahé,“ tvrdí aj Tomasz Świst, poľský horský vodca, ktorého stretávam v Tatranskej Javorine. Euro nesporne malo istý vplyv na návštevnosť, ale pri počte Poliakov smerujúcich do Rakúska, kde sa platí tým istým eurom, bude treba hľadať príčinu poklesu aj inde.

Vráťme sa ale k euru. Zaujímavé je, že z prihraničných slovenských stredísk zaviedli duálnu platbu eurami a zlotými len Oravice. V ostatných strediskách musia Poliaci prepočítavať. To je nakoniec možno aj zámer slovenských stredísk.

Porovnaním cien trojdňových skipasov je totiž možné zistiť, že i keď si Malopoľské a prihraničné slovenské strediská cenovo konkurujú⁽²⁾, tie slovenské sú skôr drahšie ako lacnejšie. Napríklad Bachledova dolina ponúka takmer rovnakú cenu ako strediská v TatrySki. Bonusom pre Malopoľské strediská je však prevádzka lanoviek 12 až 13 hodín denne. Na Slovensku je to len okolo 7 hodín. Po zarátaní nákladov na dopravu sa dochádzanie z Poľska na Slovensko kvôli lyžovačke cenovo neoplatí, jedinou výnimkou je Vitanová.

Agresívnu cenovú politiku pritom avizovali Poliaci už na začiatku vzostupu ich lyžiarskeho biznisu a ďaleko predtým, ako sme prijali euro. „Poznáme podmienky na Slovensku a chceme za dobrú cenu ponúknuť rovnaké či lepšie,“ tvrdil v roku 2003 Tomasz Paturej pre Podtatranské noviny. Atraktívne ceny dokážu Poliaci ponúknuť napriek o 40% dlhšej prevádzke lanoviek. Isto, majú zníženú sadzbu DPH na úrovni 8%. Na druhej strane niektoré slovenské strediská podporil štát priamo – či už štátnou pomocou alebo európskymi peniazmi.

Ďalším psychologickým efektom, ktorý môže odrádzať Poliakov od lyžovačky na Slovensku, je kultúrna a jazyková bariéra. Touto tézou však nemôžeme vysvetliť úbytok poľských lyžiarov na Slovensku (v minulosti predsa chodili).

Faktor lanoviek a zjazdoviek

Keď nie je lyžovačka na Slovensku pre Poliakov cenovo jasne výhodnejšia, mohli by k nám chodiť Poliaci za vyššou kvalitou a prázdnymi zjazdovkami, pomyslíme si. Nefunguje to však. To, že Poliaci preferujú sedačkové lanovky, je dávnejšie známa vec. Trendom ostatných rokov je čoraz väčšia popularita modrých zjazdoviek. V Białke ich nazývajú rodinné zjazdovky. Kým dnes Poliaci prídu autom na územie Slovenska, minú v Malopoľsku hneď niekoľko stredísk so sedačkami a skutočne ľahkými zjazdovkami.

Tieto tu pritom predtým vôbec neboli. Strediská v Malopoľskom vojvodstve investovali obrovské prostriedky – len do výstavby nových lanoviek išlo v uplynulých dvoch rokoch odhadom až 18,5 milióna eur⁽³⁾. V rovnakom období slovenské strediská mimo TMR do lanoviek neinvestovali a tak poľské strediská využili tento čas na doťahovanie sa na úroveň tých slovenských.

Strediská TMR neberme do úvahy, nakoľko oproti novým malopoľským strediskám predstavujú cenovo odlišnú kategóriu. Najdrahšia Białka Tatrzańska ponúka denný skipas v prepočte za 24 eur a platí 13 hodín, v TMR je to 28 – 35 eur a platí 7,5 hodiny. Tento cenový rozdiel si TMR môže dovoliť udržiavať vďaka prémiovému umiestneniu svojich rezortov.

Čo je skutočnou príčinou rozvoja poľských stredísk?

Je príčinou vzostupu malopoľských stredísk to, že majú atraktívne ceny a podarilo sa im trafiť ideálny mix náročnosti zjazdoviek a kvality lanoviek? Možno áno, ale takéto zdôvodnenie nejde na podstatu veci.

Za skutočnou príčinou rozmachu lyžiarskeho biznisu v Poľsku totiž pravdepodobne stojí ochota miestnych spolupracovať. Či už lyžiarske strediská, geotermálne vrty alebo hotely v Tatranskej Bukovine, vznikli z iniciatívy domácich obyvateľov. Tým sa podarilo zhromaždiť peniaze, pozemky a získali dôveru bánk. Tento koncept v Malopoľsku funguje a v jednotlivých zariadeniach cestovného ruchu majú podiely desiatky ľudí. Riaditelia zariadení vzájomne spolupracujú, čoho dôkazom je projekt TatrySki.

Podobný trend združovať sa nie je viditeľný v oblasti Hornej Oravy alebo Belianskych Tatier. Pritom v oblasti Tatranskej Bukoviny a Ždiaru žijú kultúrne a jazykovo blízki gorali. Je to otázka náhody, že to na poľskej strane funguje a na slovenskej nie? Alebo je to otázkou odlišného historického vývoja týchto lokalít? Napríklad iného poňatia malého a stredného podnikania počas socializmu?

„Nevyhovárajme sa na históriu, mali sme už dosť času sa ísť pozrieť, ako to funguje za hranicou,“ tvrdí ubytovateľ v Podspádoch. „Keby som vedel, prečo to tak je, tak už asi dostanem Nobelovu cenu. Neviem.“ K odpovedi na tieto otázky sa možno vrátime v budúcnosti, nakoľko ide o zaujímavú tému.

(1) Návštevnosť Slovenska rastie, turisti sa zdržia kratšie, SME 15.3.2013

(3) Kotelnica 5 mil., Kluszkowce 2,5 mil., Kaniówka 2,5 mil., Małe Ciche 3,5 mil., Poronin Suche 2,5 mil. a Jurgów 2,5 mil.

Matej Petőcz - lanovky.sk

Foto: Białka Tatrzańska - Kotelnica Białczańska
20.03.2013