FRANCÚZSKO: Vývoj a súčasný stav vo svete horských dopravných zariadení - 3. časť

Fixné sedadlové lanovky

Fixná sedadlová lanovka, teda lanovka, ktorej sedačky sú pevne pripojené na lano, bola prvá lanovka určená predovšetkým na lyžovanie. Prvý exemplár vybudoval podľa niektorých zdrojov David Harriman v Amerike roku 1937 a svoju podstatu má vo švajčiarskom systéme lyžiarskeho vleku – Harriman len vymenil navíjacie závesy za jednosedačky a urobil iné drobné zmeny.

Vo Francúzsku sa vo veľkom začali fixné sedačky vyrábať až koncom päťdesiatych rokov. Išlo o dvojmiestne verzie, ktorých príchod, ako som už vyššie uviedol, spôsobil revolúciu vo svete horských dopravných zariadení. Za relatívne krátku dobu, ani nie dvanásť rokov, sa ich vo Francúzsku vybudovalo neuveriteľných 400 ! A bolo by ich aj viac, keby po roku 1973 neprišli trojmiestne verzie týchto lanoviek. Okamžite sa „zabudlo“ na 2-miestne a rýchlym tempom sa pokračovalo v stavbe nových 3-miestnych. Za ďalší krátky časový úsek, menej ako 15 rokov, sa ich postavilo vyše 300 !

Od polovice osemdesiatych rokov prišli na trh aj prvé 4-miestne fixné sedadlové lanovky. Vďaka svojej zaujímavej kapacite (až 2400 os/h) sa stali ihneď veľmi vyhľadávaným zariadením. Za viac ako dvadsať rokov sa ich vo Francúzsku inštalovalo približne 350, pričom dnes ich je v prevádzke 311 (viaceré z nich už boli demontované a nahradené).

Spolu je dnes vo Francúzsku v prevádzke 660 fixných lanoviek, čo je ešte stále 3-krát viac ako odpojiteľných (tých je v prevádzke 260). 4-miestna fixná lanovka je i v súčasnosti naďalej vyhľadávaný typ zariadenia, ročne sa ich aj dnes inštaluje priemerne 16 kusov. Až na zopár výnimiek však už iba na kratšie trasy, kde by sa neoplatilo stavať odpojiteľné zariadenie. Väčšina fixných lanoviek premáva vo Francúzsku rýchlosťou 2,3 m/s, pri 2 a 3 sedadlových lanovkách môže byť rýchlosť zvýšená na 2,5 m/s, v prípade, že zariadenie disponuje nástupným pásom až na 2,7 m/s.

Lyžiarske vleky

Lyžiarske vleky patria medzi najstaršie horské dopravné zariadenia určené pre lyžiarov. Ako som už na samom začiatku poznamenal, prvý naozajstný lyžiarsky vlek vynašiel istý Švajčiar roku 1934. Mal navíjacie závesy tvaru T pre dvoch ľudí, ide o tkzv. „kotvu“. Rok nato prišiel Francúz Pomagalaski s tým, že vymenil navíjacie závesy teleskopickými, ktoré sú schopné vyviesť jedného lyžiara (na Slovensku sa takéto vleky často nazývajú jednoducho „pomy“). Preto už od začiatku rozlišujeme dva typy lyžiarskych vlekov - švajčiarsky, ktorý dobil svet a francúzsky, ktorý sa výrazne ujal a prevažuje len vo Francúzsku (a to dokonca pomerom 1:21). A ešte na Slovensku, kde sa rozšíril vďaka jeho licenčnej výrobe v Kežmarku. O tom, ktorý z týchto dvoch typov vlekov je lepší, je ťažké odpovedať a nie je to ani cieľom tohto článku. Svoje výhody a nevýhody majú oba typy zariadení.

Vráťme sa ku Francúzsku. Za vyše 70 rokov sa tu vybudovalo vyše 3000 lyžiarskych vlekov s teleskopickými závesmi, pričom väčšina z nich prišla priamo z dielne firmy Pomagalaski v Grenobli. Až posledných 10 rokov sa Francúzski prevádzkovatelia podradili trendu a začali si v čoraz väčšej miere vyberať práve lyžiarske vleky s navíjacími závesmi. Za posledných päť rokov ich bolo, napriek tomu, že o vleky ako také je už iba malý záujem, vybudovaných 25 kusov (všetky s „tanierikmi“, teda pre 1 lyžiara). Naopak, za tých istých päť rokov ubudlo neuveriteľných 275 lyžiarskych vlekov s teleskopickými závesmi, pričom pribudli len 3 nové ! Uvedené čísla potvrdzujú tendenciu nahrádzať vleky lanovkami a pokiaľ už záujem o nový vlek je, a to zväčša na veľmi krátke trasy alebo pre začiatočníkov, tak s navíjacími závesmi.

Francúzsko je ale okrem ešte stále vysokému počtu vlekov s teleskopickými závesmi charakteristické i veľkým počtom lanových vlekov (vlekov so zníženým lanom ktorého sa lyžiar voľne uchytí). V druhej polovici deväťdesiatych rokov tu bol o ne veľký záujem – každé lyžiarske stredisko si totiž chcelo vybudovať svoju tkzv. „snehovú záhradu“ (jardin de neige), areál pre začiatočníkov s krátkymi a nenáročnými zariadeniami a rôznymi atrakciami pre deti (podliezačky atď.). Dnes majú prakticky skoro všetky strediská takýto miniareál a i preto sa záujem o tento typ vleku ustálil. Okrem toho sú tieto vleky používané taktiež na prechod krátkych rovných miest. Ich počet sa aktuálne pohybuje okolo hranice 500 kusov.

Výrobcovia

Vývoj výrobcov na francúzskom trhu s horskými dopravnými zariadeniami bol nepochybne zaujímavý, avšak nebol až natoľko búrlivý ako napríklad vo Švajčiarsku, kde „dedinský“ výrobcovia vznikali a zanikali ako na bežiacom páse. Ako prvý výrobca, ktorý vo Francúzsku vznikol bola v roku 1936 rodinná firma Jeana Pomagalaskiho. Portfólio jej produktov sa pomaly ale isto začalo zväčšovať tak ako začala pribúdať i konkurencia. Napriek tomu má táto firma dodnes najväčší, 60% podiel na francúzskom trhu.

Ako prvá konkurencia prišla firma Montaz-Mautino, založená jedným zo zlepšovateľov lyžiarskeho vleku, Pierrom Montazom, ktorý ju viedol 40 rokov. Okrem výroby lyžiarskych vlekov začala táto firma neskôr vyrábať aj fixné sedadlové lanovky, dokonca sa pustili aj do odpojiteľných lanoviek, pričom používali svoju vlastnú technológiu vrátane vlastného odpojiteľného systému na uchytenie sedačiek. Vybudovať však stihli spolu iba približne dve desiatky odpojiteľných zariadení. Približne v polovici osemdesiatych rokov to už išlo s firmou „dolu vodou“ a kontrolu nad ňou prevzal Gimar, malý Francúzsky výrobca lanoviek. Názov firmy sa zmenil na Gimar Montaz Mautino, no ani to už nepomohlo zachrániť tohto výrobcu a tak na začiatku deväťdesiatych rokov odkúpila Poma 20% kapitálu v spoločnosti. Pred odkúpením 100% kapitálu im zabránil len možný zásah Francúzskeho Protimonopolného úradu. Po odkúpení Gimar Montaz Mautino (po nátlaku Pomy pochopiteľne) prestal vyrábať odpojiteľné zariadenia a dnes sa sústreďujú len na výrobu fixných sedadlových lanoviek (ktorých stanice sa volajú „7+“) a na výrobu lyžiarskych vlekov s teleskopickými závesmi.

Ďalší malý výrobca, Skirail, bol taktiež odkúpený Pomou začiatkom deväťdesiatych rokov. Dovtedy bol Skirail Francúzsky výrobca fixných sedadlových lanoviek a štyri roky pred spomínaným odkúpením sa taktiež pustili do výroby vlastných odpojiteľných zariadení. Odpojiteľné sedačky z ich dielne sa nazývali „Aéropac“ a stihli ich vybudovať dva kusy. Kabínkové odpojiteľné lanovky z ich dielne sa nazývali „Aéroski“ a tie boli vo Francúzsku postavené tiež iba dve. Stanice týchto zariadení mali futuristický vzhľad a veľké množstvo súčastí prevzatých od švajčiarskeho Von Roll. Po odkúpení Pomou sa Skirail stal filiálkou Pomy vyrábajúca výhradne fixné sedadlové lanovky a zaoberajúca sa taktiež repasáciami a premiestňovaním lanoviek.

Montagner, rodinná firma René Montagnera, bol ďalší francúzsky výrobca. Montagner vyrábal výhradne lyžiarske vleky s teleskopickými závesmi a taktiež bol odkúpený Pomou, dnes už táto firma neexistuje.

Zahraniční výrobcovia prišli na Francúzsky trh o niečo neskôr. O rakúskom Doppelmayre sa vážne hovorí až od začiatku deväťdesiatych rokov. Vo Francúzsku sú z ich dielne vyhľadávané najmä odpojiteľné lanovky, ktorých sa tu každoročne vybuduje približne 5 až 7, a taktiež lyžiarske vleky s navíjacími závesmi (priemerne 10 nových kusov ročne). Švajčiarska Garaventa sa po fúzii s Doppelmayrom stiahla z francúzsku trhu v roku 2005.

Taliansky Leitner má na Francúzskom trhu mierne horšie postavenie, ktoré sa ale zlepšilo výstavbou nového centra jeho francúzskej pobočky Leitner France v Montmélian v Hornom Savojsku pred dvoma rokmi. Leitner dnes získava 4 až 6 objednávok na odpojiteľné lanovky ročne.

Medzi francúzskymi strediskami sú také, ktoré nakupujú zariadenia iba u jedného výrobcu, iné zase nemajú problém nakúpiť každý rok v inej „kuchyni“. Ako príklad uvediem stredisko Tignes, ktoré nakúpilo svojich všetkých 10 odpojiteľných sedačiek výhradne u Doppelmayra. Preto sa tu dnes môžeme stretnúť s piatimi lanovkami typu UNI-G podobajúcim sa ako „vajce vajcu“, keďže stredisko pre ne volí jednotný typ opláštenia. Na jednej strane to prináša jednoduchšie údržby a opravy a tým aj menej financií (na skladoch menej náhradných dielov atď...), na druhej strane táto „uniformizácia“ lanoviek vyvoláva po určitom čase pocit, že lyžujete stále na tej istej lanovke i keď tomu tak nie je.

Ďalší príklad, stredisko Avoriaz, je verným klientom Francúzskej Pomy – v stredisku je všetkých 11 odpojiteľných lanoviek práve od tohto výrobcu. Na týchto lanovkách ale vždy menia farbu, príp. typ opláštenia staníc. Val d´Isere, stredisko, ktoré je mimochodom prepojené s Tignes, je príkladom toho, že sa dá nakupovať každý rok u iných výrobcov – od roku 1998 tu boli postavené 2 lanovky Poma (v 1998 a 2006), 1 lanovka Leitner (v 2000) a 3 lanovky Garaventa (v 2001, 2003 a 2005).

Ak na lyžovačku, tak prečo práve do Francúzska ?

Na záver tohto článku si, aspoň pre tých, ktorí ešte stále sú tu :-) , dovolím mierne odbočiť od hlavnej témy a venovať sa lyžovaniu v tejto krajine ako i praktickým radám vhodných aj pre Vás, ak tu zvažujete lyžovačku. V prvom rade by som sa chcel pokúsiť odpovedať na najdôležitejšiu otázku – prečo ísť na lyžovačku práve do Francúzska ? Prečo mám merať takú dlhú cestu ak môžem zakotviť v lacnejšom Taliansku, štvortisícovom Švajčiarsku alebo v blízkom Rakúsku?

Francúzsko sa od iných alpských krajín odlišuje viacerými skutočnosťami. Už v sedemdesiatych rokoch si totiž Francúzi zvolili inú cestu pri budovaní lyžiarskych stredísk. Kým iní stavili na rodinnú priateľskú atmosféru v tradičných horských dedinkách s architektonicky veľmi prísnymi pravidlami a lyžiarskymi strediskami ľudskej veľkosti, Francúzi začali vo veľkom prepájať a naďalej zväčšovať svoje lyžiarske areály. Počas veľkého rozmachu vo Francúzskom lyžovaní vzniklo v Alpách 7 areálov s dĺžkou zjazdoviek od 260 do 650 kilometrov a 10 areálov s dĺžkou zjazdoviek medzi 150 a 250 km, spoločne so 60 prepojenými lyžiarskymi strediskami !

Na porovnanie, napríklad vo Švajčiarsku sa nachádza len päť porovnateľných areálov – Les 4 vallées (400 km), Laax (220 km), Zermatt-Cervinia (170 km v CH, 140 km v IT), Samnaun-Ischgl (150 km v CH, 150 km v AT) a Les portes du soleil (100 km v CH, 550 km v FR), i tak sú tri z nich položené na hranici s inými štátmi. Ostatné švajčiarske strediská ponúkajú oveľa menšie porcie prepojených zjazdoviek, a to i vrátane najznámejších stredísk, ako je napr. Davos.

Lyžovanie vo Francúzskych lyžiarskych arénach je naozaj veľkolepé, o atraktivite lyžiarskych terénov si myslím, že netreba ani hovoriť. Sklamaný však možno budete z atmosféry v strediskách. Z väčšiny týchto dedín sa totiž vytratila práve tá tradičná horská atmosféra, ktorú naopak nájdete v Švajčiarsku alebo Rakúsku.

Je tu ale ešte jeden fenomén. Fenomén, ktorý v iných alpských krajinách v tak veľkej miere nenájdete – je to odpojiteľná 6-sedačka. Francúzske strediská sú vybavené obrovským množstvom moderných zariadení o čom ste sa mohli presvedčiť aj v predchádzajúcich častiach tohto článku. Park horských zariadení sa tu aspoň ako-tak rýchlo obmieňa a tým tu nie je veľmi pociťovať efekt jeho „starnutia“, s ktorým sa naopak môžeme stretnúť napríklad vo Švajčiarsku.

Vrátim sa ale ešte k lyžiarskym strediskám. Vo Francúzsku sa totiž nachádza aj veľké množstvo menších stredísk. V príjemnej tradičnej a rodinnej atmosfére tu za 16 eur (550 Sk ! ) za deň dostanete aj 60 kilometrov perfektne upravených zjazdoviek a stovky kilometrov freeridu, zopäť lanoviek a dve desiatky vlekov bez rád.

Takže ak sa raz vyberiete lyžovať do Francúzska, nezabudnite v jeden deň prebrázdiť a poskúmať odpojiteľné 6-sedačky v obrých arénach a na ďalší deň si zalyžovať na vyľudnených svahoch niektorého z mnohých „malých“ stredísk s neopakovateľnou atmosférou. Oba typy stredísk sa rozhodne oplatí vyskúšať a nevynechať ich.

Tak a je tu koniec. Dúfam, že sa mi podarilo zaujať Vás týmto rozsiahlejším článkom a priblížiť Vám lanovky, lyžiarske strediská ako i lyžovanie vo Francúzsku z mierne netradičnejšieho pohľadu ako je ten, ktorý nájdete v slovenských denníkoch a časopisoch. Dovidenia vo Francúzsku, priatelia ! :-)

Vývoj a súčasný stav vo svete horských dopravných zariadení - 1. časť
Vývoj a súčasný stav vo svete horských dopravných zariadení - 2. časť

Matej Petőcz
Autor žil štyri roky vo Švajčiarsku, blízko Horného Savojska.