Kto by si len nepovzdychol. Myšlienka vybudovať na zelenej lúke jedinečnú kombináciu termálneho kúpaliska a lyžiarskeho strediska sa zdal aj pre tých najväčších optimistov iba ako sen, ktorý sa na Slovensku viac podobá na ilúziu ako na realitu.
Všetko sa to začalo len v máji 2004. Poklepkaním základného kameňa samotnym pánom prezidentom SR Ivanom Gašparovičom začala éra moderného cestovného ruchu už aj na Orave, práve preto, lebo potenciál tohto krásneho, ale turisticky málo rozvinutého kraja je obrovský a možnosť, ako zaručiť moderný a dynamický rast sa zdá byť iba na základe prirodzeného a efektívneho využívania prírodných darov a bohatstiev – samozrejme, iba za predpokladu rešpektovania ochrany (nie hermetizácie) samotnej prírody.
No a samozrejme táto myšlienka a obrovská snaha nadšencov, hlavne tvrdošínskej radnice dala základ vybudovaniu krásneho lyžiarskeho strediska v najsevernejšom cípe Oravy v tesnej blízkosti poľských hraníc.
Práve početná poľská klientela z neďalekých priemyselných centier Katovíc, Krakova či neďalekého Zakopaného dáva záruku, že o majetnejších klientov nebude núdza. Aj tento aspekt zohral veľkú úlohu a keďže blízke väčšie slovenské mestá ako Žilina, Ružomberok či Lipt. Mikuláš sú dosť vzdialené a po nie veľmi kvalitne udržiavanej ceste hlavne v zime aj dosť odrezané, sa zdá byť táto alternatíva ako výhodná a samotnému cestovnému ruchu na Orave aj veľmi prospešná. Preto sa netreba ani diviť, že pri našej poslednej návšteve vás okrem uvítacej SMS-ky poľskej mobilnej siete víta po poľsky aj väčšie množstvo bilbordov, či hudba z rádia taktiež v reči našich severných susedov.
Ale vráťme sa k samotnému projektu, ktorý je svojou kombináciou jedinečný.
Po dostavbe termálneho kúpaliska sa majitelia pred jeho ďalším rozširovaním rozhodli pre výstavbu moderného lyžiarskeho strediska, samozrejme so všetkým čo k nemu patrí.
Moderná lanovka firmy Doppelmayr, zasnežovanie či dva kvalitné stroje od renomovanej firmy na úpravu tratí a samotná zjazdovka, dlhá takmer 1300 m dávajú tušiť, že tu nejde o hocijakú cvičnú lúku, ale o svah, kde si určite dobre zalyžujete. Po poslednej jazde vám už stačí iba odopnúť lyže a jediné, čo sa vám bude chcieť, je skok do horúcej vody termálneho kúpaliska, ktoré je priamou súčasťou tohto areálu.
Preto sme si aj my túto možnosť nenechali ujsť a testovali sme poslednú
februárovú sobotu, ako to tam v skutočnosti funguje. Precestovali sme takmer 300 km, počasie bolo ideálne, príjazd nám skomplikoval iba posledný úsek cesty zo Zuberca do Oravíc, kde v lese po predošlom oteplení na ľad zmenená vozovka dala poriadne zabrať, kým niekoľko áut to pred nami už vzdalo, my sme museli natiahnuť reťaze. Po niekoľkých kilometroch sa však pri výjazde z lesa naskytla nádherná panoráma na samotné stredisko. Pyšná lanovka už premávala. Nám neostávalo nič iné, iba si rýchlo obuť lyže a postaviť sa do radu na lístky.
Tam začalo naše prvé menšie prekvapenie, možnosť kombinácie lístkov je pomerne dosť obmedzená. Cenové zvýhodnenia pre krátko lyžujúcich, neskoro prichádzajúcich, či ranostajov sú dosť neflexibilné, k cene celodenného 550-korunového lístka sa pre 50 ušetrených korún lyžovania napríklad od 11.00 hod. pripravíte o možnosť zľavy pri vstupe do kúpaliska. Tú získavate výlučne iba pri zakúpení celodenného skipasu. Možno by stálo za to, keď už tieto dve atrakcie patria pod jedného prevádzkovateľa, predávať bonus, kombinovaný lístok, alebo double card a pod., veď marketingovým možnostiam sa dnes už medze nekladú.
Ale nevadí, ani sme sa nenazdali a už sme stáli v kratučkom rade na lanovku.
Na tú sme sa z našej pozície tešili asi najviac, bočný 90-stupňový nástup je na Slovensku skôr raritou ako pravidlom. Prvé, čo nás oslovilo je, že sedačky boli ozaj vyhrievané. Príjemný pocit hlavne pri chladnom počasí je eliminovaný asi iba po vysadnutí, kedy zrazu pocítite na teplom zadku mierne ochladenie. Hudba z reproduktorov na každej podpere pridávala iba na nálade. Radosť previezť sa na tejto jedinečnej a koncepčne bezkonkurenčnej lanovke ďaleko prevyšovala radosť zo zjazdovky, ktorá aktívnych a zdatných lyžiarov asi veľmi neosloví. V hornej časti sa jedná o mierny svah, od polovice to však stojí za to, čierna zjazdovka (z nášho pohľadu skôr tmavočervená) už bola ozajstným bonbónikom. Pre slabších lyžiarov samozrejme s modrým obchvatom, ktorý ale počas našej návštevy ešte nebol sprevadzkovaný.
FOTO 6
Úprava svahu bola optimálna, ak berieme do úvahy, že sa tu jedná o úplne nové stredisko bez histórie a patričnej tradície obsluhujúceho personálu,
boli trate solídne upravené – pripomínam, že úprava tratí je niečo, čo v mnohých alpských krajinách považujú za doslova umenie a niečo, čo sa treba učiť podobne, ako iné profesie. Chlapi to však zvládli v pohode – pár zľadovatených hrúd, menších stôp po páse, či nejaká tá neprefrézovaná ľadová platňa sa rýchlo prelyžovali. Panoráma, ktorá sa vám však naskytá pri pohľade na okolité kopce, dáva na chvíľu zabudnúť, že sa nenachádzate v alpskom prostredí. Žiadne pohľady do širokých kotlín, ale iba samé hory. Náprotivné kopce takmer lákajú aj na ich návštevu, kde sa nachádza aj jeden menší svah s klasickou Pomou. Dojem zo strediska kazilo asi iba malé množstvo prírodného snehu či pozostatky stavebných prác po výstavbe zasnežovacieho systému, ktorý zlyhal skôr, ako sa vydal na svoju prvú púť.
Nie veľmi dobrý dojem na nás zanechala aj gastronomická súčasť tohto strediska.
Dúfame, že zatiaľ nie iba jediná, síce nová a čistá reštaurácia, ktorá praskala vo švíkoch. Počas obedu by ste tam márne hľadali miesto. Ani zariadenie nebolo zrazu najvkusnejšie, pocit salašníckej kultúry by tam padol veľmi vhod. Iglo bary či bufety priamo na svahu absentovali úplne. Ale veríme, že aj to sa po čase zlepší, aj keď po našej poslednej návšteve v kúpalisku sa práve táto nevyhnutná a neoddeliteľná súčasť každého strediska veľmi nepochlapila. Príjemný pocit z návštevy reštaurácie vám spríjemní aj personál, ktorý konzumuje jedlo hneď pri vedľajšom stole bez námahy obsluhovať.
Na priateľský úsmev by ste čakali asi dlhšie. Je škoda, že veľa podnikateľov trestuhodne zanedbáva tento zdroj príjmu, ktorý tvorí v rakúskych strediskách až 30 % tržieb. Náš pocit je však veľmi pozitívny. Toto malé stredisko stojí doslova iba na štarte svojej púte, ako sa mu bude dariť, ukáže iba čas, my veríme, že nesklame. Veď pozitívny rozvoj môžu zaručiť iba ďalšie mohutné investície, dobudovanie infraštruktúry strediska, menších vlekov, lyžiarskych škôl a možno i nejakej novej zjazdovky, hoci iba turistickej, či rodinnej, kde by sa lyžiari zdržali čo možno najdlhšie. Je potrebné myslieť aj na bežecké trate a sprievodné akcie marketingového typu.
Dobudovať sa musia aj ubytovacie kapacity, aby sa stredisko mohlo zaradiť čím skôr do katalógových ponúk touroperátorov, pretože regionálny a víkendový typ areálu pri dnešných cenách zariadení by nemal veľkú šancu na prežitie. Radikálne sa musí zmeniť aj osveta strediska, neochota komunikovať s médiami môže tejto krásnej lokalite vážne poškodiť. Internetová prezentácia pokrivkáva, vizuálny efekt je skôr dielom domáckych majstrov, ako reklamných agentúr. Fórum, webkamera, počasie, aktuálne informácie o prevádzke, galéria a podobne chýbajú úplne.
Na záver by sme chceli ešte raz vyjadriť to povestné: „Klobúk dole!“, veď ak dokáže pár pozitivne zmýšľajúcich nadšencov postaviť takýto projekt za tak krátku dobu na nohy, podotýkam pri dnešných prekážkach, ako byrokracia miestnych úradov, zásahy mimovládnych a nekompetentných organizácií skrývajúcich sa pod hlavičkou „všetko, čo robíme my – robíme lepšie“ a pod., tak nám nezostáva nič iné, iba veriť tomu, že kde sa chce – tam to aj ide, alebo kto chce – hľadá spôsoby, kto nechce – hľadá dôvody. A takýchto podnikateľov v cestovnom ruchu je na Slovensku nie málo.
Poznámka autora: Pre ilustráciu – výstavba lyžiarskeho areálu vrátane odlesnenia, výstavby lanovky, prevádzkových budov, reštaurácie a zasnežovania aj napriek dodávateľským prešľapom trvala iba neuveriteľných 6 mesiacov!
GabiM - lanovky.sk
