Rozhovor s Laurentom Vanatom

Je autorom už jedenásteho ročníka Medzinárodnej správy o lyžiarskom a horskom turizme, ktorá analyzuje vývoj lyžiarskych stredísk vo viac ako 70 krajinách sveta a je svetovou referenciou v tejto oblasti, dostupná je na webovej stránke autora (priamy odkaz na správu). Rozhovor s Laurentom Vanatom publikoval francúzsky portál Remontées-Mécaniques.net, partnerský web Lanovky.sk. Rozhovor sa dotýka mnohých aspektov, ako sú trendy v oblasti zimného turizmu, dopravných zariadení či 11. vydanie Medzinárodnej správy o lyžiarskom a horskom turizme.

^^^Laurent Vanat, konzultant v oblasti všeobecného riadenia podnikov

Dobrý deň, pán Laurent Vanat. Ďakujeme za privítanie v Ženeve. Môžete sa prosím v krátkosti predstaviť našim čitateľom?

Pracujem ako konzultant v oblasti všeobecného riadenia podnikov a jednou z mojich špecializácií je pomoc spoločnostiam pri zostavovaní podnikateľských plánov. Keď som asi pred dvadsiatimi rokmi začal realizovať obchodné plány pre lyžiarske strediská, uvedomil som si, že neexistujú žiadne trhové údaje o tomto sektore. Pred dvadsiatimi rokmi sme ani len nepoznali počet lyžiarskych osobodní v krajinách ako Francúzsko alebo Švajčiarsko. Jasné štatistiky pripravovali iba v Spojených štátoch. Začal som teda prehľadávať a rekonštruovať údaje pre Švajčiarsko a keď som mal dostatok údajov, zverejnil som ich. Mohol som tak zhodnotiť švajčiarsku sezónu 2004/05 z pohľadu návštevnosti. Všetky alpské krajiny začali v rovnakom čase robiť túto prácu a uverejňovať sezónne štatistiky. Neskôr som postupom času dostával žiadosti o pridanie ďalších krajín, ako napríklad Japonsko, USA, škandinávske krajiny a iné. Báza stredísk sa rozšírila. V roku 2009 som teda mohol uverejniť prvú medzinárodnú správu, ktorá sa pôvodne týkala desiatich krajín. Postupne popri mojej účasti na rôznych konferenciách počet krajín rástol až som si stanovil výzvu pokryť všetky krajiny sveta s lyžiarskymi strediskami, čo v mojej nomenklatúre znamená aspoň jeden dopravníkový pás a zjazdovku so snehom. Nakoniec som tento cieľ dosiahol pred tromi rokmi. Túto správu zverejňujem na internete a hľadám spôsoby, ako by si na seba zarobila, pretože je veľmi ťažké stanoviť jej predajnú cenu. Preto som pred štyrmi rokmi spustil crowdfunding, v rámci ktorého je vydanie správy možné finančne podporiť a tak zabezpečiť jej udržateľnosť.

Hovoríte, že za lyžiarske stredisko považujete lokalitu s najmenej jedným dopravným zariadením. V správe je však kritériom klasifikácie lyžiarskeho strediska aspoň 5 dopravných zariadení.

Používam dva stupne. Do prvej kategórie zaraďujem akúkoľvek lokalitu, v ktorej sa v súvislosti s lyžovaním niečo organizuje. Môže ísť len o dopravníkový pás s kúskom snehu a v niektorých krajinách to môže byť ešte rustikálnejšie. V tomto prípade počítam 6 000 lyžiarskych lokalít na svete. Ak za skutočné stredisko považujeme stredisko s najmenej piatimi dopravnými zariadeniami, ich počet klesne na 2 000. Zaujímavé je, že ak vezmete do úvahy iba strediská, ktoré majú viac ako 1 milión lyžiarskych osobodní, už ich máme iba 51.

Dlhodobo sledujete trh s lyžiarskym a horským cestovným ruchom. Máte zvláštny pohľad na lanovú dopravu?

Lanová doprava tvorí základný prvok lyžiarskych stredísk. Pred niekoľkými rokmi sme v lyžiarskych strediskách kládli príliš veľký dôraz na investície do lanoviek a lyžiarskych vlekov. Potom sme si povedali, že ľudia neprichádzajú kvôli tomu, aby sa viezli hore, ale aby jazdili dolu. Došlo k zmene stredu záujmu. Povedal by som, že za posledných 15 rokov sme veľa investovali do práce na zjazdovkách a technického zasnežovania. Investície do lanových zariadení možno stratili určitý význam, aj keď zostávajú najdôležitejším bodom lyžiarskeho priemyslu.

Zaznamenali ste rozličné trendy vo vybavení lanoviek a vlekov v strediskách naprieč svetom?

Áno, existujú určité odlišnosti v nuansách. Povedal by som, že na alpských trhoch vybavenie dosiahlo vyspelú úroveň a je ťažké ju ďalej zvýšiť, okrem pridávania gadgetov. Nájdeme tam všetky opcie — vyhrievané sedadlá, bubliny — ktoré nevyhnutne nie sú ekonomicky zaujímavé, s výnimkou veľkých stredísk, ktoré majú dostatok peňazí na výdaje. Pomerne výrazný rozdiel vidím medzi Severnou Amerikou a Európou. V Severnej Amerike sú dopravné zariadenia stále veľmi jednoduché, základné a obmedzené na funkciu vývozu lyžiarov. Túto jednoduchosť nachádzam na podperách s veľmi malým počtom batérií. Môžete byť radi, ak na sedačkách máte opierky na nohy a niekedy aj samotné sklopné zábrany. Pri ich bezpečnostnej fóbii ma vždy prekvapuje, keď vidím tieto rudimentárne inštalácie.

Tento rok ste publikovali už 11. vydanie vašej výročnej správy o zimnom cestovnom ruchu. Aký dôležitý vývoj ste zaznamenali na tomto trhu za ostatných 11 rokov?

Keď som začal robiť prognózy, pretože ma o to požiadali hneď na začiatku, a videl som nárast nových zariadení vo východnej Európe a strednej Ázii, myslel som si, že tieto trhy budú ďalej narastať. Očakával som nárast asi o 20 miliónov lyžiarskych osobodní, ktorý by čiastočne pochádzal z týchto regiónov. V tej dobe existovali neuveriteľné čísla pre Čínu, ale my sme vlastne nevedeli, ako sa budú vyvíjať. Dnes vidím, že v Číne sa rast stal veľmi konkrétnym, zatiaľ čo vo východnej Európe alebo v Strednej Ázii, aj keď sa niektoré projekty skutočne zrealizovali, návštevnosť exponenciálne nenarástla tak, ako by to možno začiatok naznačoval.

V mojej ostatnej výročnej správe som uviedol, že niektoré projekty, ktoré som spomenul pred niekoľkými rokmi, nikdy nevznikli alebo boli postavené v omnoho obmedzenejšom rozsahu. Napríklad „Northern Caucasus Resorts“, ktorý mal byť v tom čase najväčším investičným projektom lyžiarskeho strediska na svete. Je to vidieť aj v Azerbajdžane, kde vznikli dve strediská, ale návštevnosť nie je na programe dňa. V Turecku sú strediská v súčasnosti už dobre vybavené, ale návštevnosť zostáva nízka, aj keď v roku 2011 vyvolala nadšenie pre lyžovanie Univerziáda v Erzurum.

„Lyžovanie nie je mŕtve“ je veta, ktorá sprevádza vydanie vašej 11. výročnej správy. To je v protiklade so situáciou v lyžiarskom biznise, ktorý je už niekoľko rokov v kríze. O akej kríze ale vlastne hovoríme: kríze lyžiarov, prevádzkovateľov alebo mediálnej kríze?

To bola najmä reakcia na myšlienku, ktorú tlač príliš často uvádza do obehu, že „v lyžiarskych strediskách je všetko zle“. Ukážeme zábery na zjazdovky bez snehu a vysvetľujeme, že v dôsledku globálneho otepľovania celý tento priemysel končí, zatiaľ čo už dva roky sa celosvetovo zvyšuje návštevnosť. Chcel som pri tejto príležitosti využiť tento odkaz. Napriek tomu, že miestami sa na niektorých miestach vyskytnú problémy, stále evidujeme pomerne vysokú návštevnosť. Celosvetová návštevnosť nikdy neklesla o 50%! Je na relatívne vysokej úrovni. Sezóna 2017/18 je, mimochodom, celosvetovo štvrtá najlepšia v tomto storočí. To nie je zlé.

Problémy lyžiarskych stredísk však nemožno poprieť. Vynára sa otázka globálneho otepľovania, ktorá je často preháňaná, pretože na úrovni lyžiarskych stredísk ide najmä o problém chaotickej sezóny. V priemere je otepľovanie v horách efektívne, ale vyskytuje sa najmä v letnom období. Niektorí analytici poukazujú na to, že sa neznižuje počet dní, počas ktorých sú strediská počas sezóny otvorené. A vysoké a nízke úhrny snehu sú s nami ostatných 50 rokov. Nemáme dostatok dlhodobých štatistík na to, aby sme to videli, a vyvodzujeme závery za obdobie desať rokov. Ďalším problémom lyžovania je rastúca konkurencia rekreačných aktivít, ktoré neexistovali pred 40 rokmi; a to mimo lyžiarskych stredísk, ale aj v strediskách, kde sa vyvíja veľa aktivít konkurujúcich lyžovaniu. V minulosti prišli lyžiari do lyžiarskeho strediska na týždeň a učili sa za akýchkoľvek podmienok. Ak sú dnes lyžiari po dvoch hodinách sklamaní, môžu nájsť ďalšie aktivity alebo atrakcie. Strediská výrazne rozvinuli svoju nelyžiarsku ponuku. Výzvou pre lyžiarsky priemysel je teraz dosiahnuť udržanie počtu lyžiarov, a pokiaľ je to možné, pokročiť ďalej.

Myslíte si, že návštevnosť lyžiarskych stredísk súvisí s kvalitou lanoviek a lyžiarskych vlekov, s novinkami, s komfortnými opciami nových zariadení?

Úprimne povedané nie, respektíve do určitej úrovne. Vidíme, že ak nainštalujete nové zariadenie do strediska, možno vás počas sezóny navštívi o niekoľko zvedavcov viac, ale to nie je to, čo zvyšuje návštevnosť strediska. Jedine pokiaľ vytvoríte prepojovacie zariadenie ako napríklad vo francúzskom Paradiski, ktoré skutočne zväčšuje veľkosť lyžiarskeho strediska a najmä z ekonomického pohľadu umožní zvýšiť cenu skipasu.

Nemá to súvis s prevádzkovateľom, ktorý nevyužíva investíciu do nového dopravného zariadenia ako prostriedok v rámci svojej komunikácie na zvýšenie reputácie svojho strediska?

Samozrejme, nie je zlé hovoriť o tom, a musí to byť súčasťou marketingu strediska, aby sa ukázalo, že je stredisko udržiavané. Nové lanovky a vleky sú nakoniec pre strediská nutným zlom. Je to niečo ako motivačno-hygienická teória. Lanovky a vleky sú hygienickým faktorom. Keď nemáme kvalitné lanovky a vleky, lyžiari povedia: „Toto stredisko je o ničom.“ Ale pokiaľ inštalujeme výkonné lanovky, považuje sa to za normálne a nie za to, čo zvyšuje návštevnosť. Som presvedčený, že polovica lyžiarov nevie, či sa vezú na lanovke s pevnými alebo odpojiteľnými závesmi. Potom existuje marketing výrobcov lanoviek a vlekov, ktorí sa budú snažiť prevádzkovateľom predávať svoje výrobky so všetkými možnými opciami.

Ekonomika lyžovania je založená na veľkých integrovaných skupinách, miestnych aktéroch, pološtátnych štruktúrach, niekedy na dobrovoľníckych združeniach... Aký je dnešný trend v oblasti manažmentu stredísk? Existuje francúzske, švajčiarske alebo severoamerické špecifikum?

Najväčší rozdiel je medzi USA a zvyškom sveta. V Spojených štátoch existujú dve vyčnievajúce skupiny, Vail Resorts a Alterra Mountain Company, ktoré každý rok konsolidujú strediská a nakupujú nové, a tak sa tieto skupiny stále zväčšujú. Je to trend, ktorý sa už pozoroval v minulosti v prípade American Skiing Company, ktorá zbankrotovala, a v prípade demontáže spoločnosti IntraWest. Obchodný model v Spojených štátoch je iný. Všimnite si, že ceny skipasov vo Vail môžu v špičkových dňoch dosiahnuť až 200 dolárov. Je to ekonomika, ktorá je ziskovejšia ako v Európe a priťahuje veľké finančné spoločnosti, ktoré tu nachádzajú atraktívne príjmy.

V Európe sú ceny oveľa nižšie, čo spôsobuje, že návratnosť spoločností prevádzkujúcich lyžiarske vleky je v každom prípade nižšia, čo menej priťahuje čistých finančníkov.

V Európe existuje, okrem Compagnie des Alpes, Skistar alebo Tatry Mountain Resorts, oveľa menej veľkých skupín. Existujú ešte rodinné skupiny. Ak sa však pozrieme za horizont veľkých skupín, vidíme, že manažment lyžiarskych stredísk je veľmi založený na rodinnej báze. Takže pokiaľ ide o riadenie stredísk, aj keď máte niekoľko veľkých skupín, ktoré vyčnievajú z pelotónu, väčšina stredísk je riadená ako jedna jediná spoločnosť a nie sú integrované do väčšieho celku. Dokonca ani v nových krajinách, ako v Číne, zatiaľ nemáme veľkých operátorov, ktorí by spravovali niekoľko stredísk.

V prípade riadenia stredísk existujú dva extrémy. Jednou je čisto integrované stredisko, nakreslené na prázdnom liste papiera, aké nájdeme v Severnej Amerike, ale samozrejme nie všetky sú takéto. Potom je tu alpský model, v ktorom jedno stredisko môže byť extrémne atomizované medzi mnohých aktérov – horských reštauratérov, prevádzkovateľov lyžiarskych škôl, požičovní vybavenia, ubytovacích zariadení... Z tohto hľadiska existuje malý rozdiel medzi Francúzskom, Švajčiarskom, Rakúskom a Talianskom, s výnimkou toho, že vo Francúzsku sa lanovky a vleky prevádzkujú formou koncesie na verejné služby. Tento koncesný systém navyše začína dosahovať svoje limity.

Vo Švajčiarsku alebo Rakúsku môžeme v uplynulých sezónach zaznamenať novú fázu prepájania susedných lyžiarskych oblastí (Saalbach-Hinterglemm / Zell am See, Lenzerheide / Arosa, Stuben / Zürs, Grimentz / Zinal...). Myslíte si, že tento trend bude pokračovať? Existuje podobný trend v Severnej Amerike?

Najmä Rakúsko spustilo preteky na prepájanie lyžiarskych oblastí. Predtým to bolo Francúzsko, ktoré malo najväčší počet prepojených lyžiarskych oblastí a pred dvoma rokmi sa Rakúsko dostalo do vedenia. V Rakúsku sú pritom stále možnosti ďalších prepojení. Sú to preteky o najväčšiu lyžiarsku oblasť. V Severnej Amerike sa diskutuje o projektoch už niekoľko rokov, najmä v Utahu, ale nezdá sa mi, že by sa to realizovalo. Necítim tam spoluprácu medzi operátormi.

Mongolsko postavilo svoje prvé lyžiarske stredisko v roku 2009, Azerbajdžan taktiež v poslednej dekáde. Niektoré horské krajiny sa púšťajú do výstavby staníc na zelenej lúke. Pre koho sú tieto strediská určené?

Na začiatku investori častokrát požiadali inžinierov, aby pripravili územné plány, ktoré boli zrealizované podľa konfigurácie lokalít a pri predpoklade veľmi vysokej návštevnosti. Ale nerozmýšľali nevyhnutne nad klientelou. Častokrát sa tieto nové krajiny snažia prilákať 50% zahraničných zákazníkov! Stalo sa tak napríklad v prípade Almaty s bájnou myšlienkou lietadiel prilievajúcich potoky lyžiarov. Toto je samozrejme všetko nesprávne, pretože moje štúdie ukazujú, že počet medzinárodných lyžiarov je veľmi obmedzený. Z jednej krajiny do druhej chodí lyžovať iba 15 miliónov lyžiarov a väčšina z nich lyžuje iba v susednej krajine, ako je to v prípade Nemcov, ktorí idú do Rakúska. Diaľkové toky lyžiarov sú veľmi slabé. Je to už 50 rokov, čo boli na trh uvedené prvé charterové lety pre lyžiarov zo Spojených štátov do Európy. Takže je to niečo, čo existuje už dlho a nikdy nevybuchlo. Trh s medzikontinentálnymi lyžiarskymi turistami zostáva dôverný. Pokiaľ vytvoríte lyžiarske stredisko uprostred ničoho, ako napríklad v Mongolsku, neočakávajte, že tam ľudia budú letieť päť hodín a lyžovať. Okrem toho, ak chcete byť konkurencieschopní a prilákať lyžiarov, ktorí sú ochotní letieť päť hodín, musíte byť schopní vybudovať jedno z najlepších stredísk na svete. Problém je v tom, že tieto nové krajiny vytvorili lyžiarske strediská skôr než by si povedali: ‚Naučme lyžovať miestnych‘. Prvou klientelou musí byť miestna klientela. Ak nedokážeme naučiť domáce obyvateľstvo lyžovať, potom projekt nie je životaschopný.

Veríte v medzinárodný rozvoj stredísk v týchto nových lyžiarskych krajinách? Myslíte si, že alpské strediská ako poznáme napríklad z Tirolska, Tarentaise alebo Dolomitov, môžu vzniknúť v ďalších krajinách?

Potrebujete skupinu obyvateľov v okolí, ktorí sú schopní sa naučiť lyžovať, majú pozitívny vzťah k zime a snehu, ako i finančné prostriedky na trávenie voľného času aktivitami, ako je lyžovanie. Alpy sú výnimkou. Je veľmi zriedkavé, ak nie nemožné nájsť v iných častiach sveta pohorie s 2 000 metrovým prevýšením využiteľným na lyžovanie v blízkosti dôležitých urbánnych centier. Napríklad v Číne je populácia, ako celok, zvyknutá na nízke teploty. V Indii počúvame o vývoji veľkého strediska už dvadsať rokov, ale Indovia nemajú vzťah k zime. Stredisko Gulmarg zostáva špecifickým produktom pre zahraničnú klientelu. Aby som zodpovedal otázku, je pre mňa ťažké určiť miesto na svete, ktoré má rovnaký potenciál ako alpské strediská.

V top 50 strediskách na svete podľa lyžiarskych osobodní nájdeme známe alpské a severoamerické mená a niekoľko menších, ako napríklad severoamerický Keystone (20 dopravných zariadení) alebo Breckenridge (34 dopravných zariadení). Ako môžu byť tieto strediská tak príťažlivé a dosiahnuť milión osobodní s tak malým počtom dopravných zariadení?

Počet lanoviek a vlekov nevytvára veľkosť lyžiarskeho strediska! Malý počet lanoviek a vlekov môže otvárať prístup do neuveriteľnej lyžiarskej oblasti. Ak je v Európe veľa lanoviek a vlekov, najmä vo Francúzsku, vyplýva to zo skutočnosti, že historicky boli lyžiarske vleky nahrádzané lanovkami. V minulosti, aby sa dosiahla vyššia prepravná kapacita, sa paralelne pridávali ďalšie zariadenia. Moderné lyžiarske stredisko s efektívnym územným plánom môže dnes dosiahnuť milión osobodní iba s dvadsiatkou lanoviek a vlekov. Je to skutočne otázkou optimalizácie lyžiarskeho areálu. Dokážeme mať krásne lyžovanie s malým množstvom zariadení, ako napríklad v Nax vo Švajčiarsku alebo v Masella vo Španielsku.

Je rozvoj krytých lyžiarskych stredísk rozvíjajúcim sa trendom? Vidíme najmä otváranie hál v krajinách, kde by sme to na prvý pohľad neočakávali, ako je napríklad Egypt, Spojené arabské emiráty alebo Brazília.

Kryté lyžovanie má šťastie, že sa zvyčajne rozvíja v blízkosti veľkých aglomerácií. Preto oslovuje miestnych obyvateľov. Otázkou teda nie je priviezť medzinárodných lyžiarov, jedine pokiaľ by ste chceli letieť do Dubaja, ale zvyčajne tam nechodíme pre lyžovanie. Tento typ lyžiarskeho strediska je šľachetný, pretože umožňuje obyvateľom z blízkeho okolia, ktorí nemusia mať nevyhnutne možnosť lyžovať, urobiť svoj prvý pokus. Ak sú pod odborným dohľadom a majú dobrý pocit zo svojej prvej skúsenosti, dodá im to chuť ísť do strediska. Toto sú štruktúry, ktoré sú všeobecne prospešné pre lyžiarsky priemysel. Veľmi dobre vnímam aj vývoj interiérových simulátorov lyžovania na šikmom svahu. Umožňuje to získať prvé lyžiarske zážitky bez toho, aby ste sa museli teplo obliecť. Je ideálne zavádzať tieto nástroje v mestách, aby sa ľudia učili elementárne znalosti a mali dobrý prvý lyžiarsky zážitok.

Myslíte si, že nejaký výrobca lanoviek a vlekov bude v dlhodobom horizonte schopný narušiť svetový duopol Leitner-Poma/Doppelmayr-Garaventa?

Súčasný duopol je veľmi silný a má celosvetovú reputáciu. Napriek tomu si však všímam reálne sa rozvíjajúcu spoločnosť Bartholet, ktorá každý rok dodáva viac lanoviek a vlekov. Môj uhol analýzy je zameraný na odpojiteľné zariadenia a zaujíma ma schopnosť výrobcov dodávať zariadenia tohto typu. LST sa pokúša.

V určitom čase sme si mysleli, že Číňania neboli schopní sa presadiť na tomto trhu. Ale ostatných štyri až päť rokov začínajú seriózne dodávať odpojiteľné zariadenia na trh. Je zrejmé, že nedisponujeme dlhou históriou týchto zariadení, ale pre mňa, ktorý ich videl a používal, sa zdá, že sa stávajú vážnou konkurenciou pre západné produkty. V Číne sú mimochodom lyžiarske strediská, ktoré sú vybavené výhradne čínskym výrobcom BMHRI. Najväčšie stredisko v krajine, Wanlong, to, ktoré funguje najlepšie a má najvyššiu cenovú politiku, je v súčasnosti vybavené iba čínskymi zariadeniami. V Číne teraz máme aj výrobcu snežných pásových vozidiel. V skutočnosti si už iba na trhu s technickým zasnežovaním zachovávajú západní výrobcovia zariadení určitú formu monopolu.

Zariadenia lanovej dopravy môžu byť považované — ako napríklad vo Švajčiarsku — za technické historické pamiatky. Ako dnes navštevujeme hrady a zámky, budeme zajtra navštevovať lanovky?

Áno aj nie. Povedzme, že z dôvodu prevádzkových noriem nemôžeme udržať staré lanovky a vleky v prevádzke. Vo Švajčiarsku sme mali dva príklady sedačkových lanoviek s dvojmiestnymi sedačkami umiestnenými kolmo v smere jazdy. Prevádzkovatelia ich chceli zachovať, ale zo zákona už nemali právo ich prevádzkovať, pretože podľa administratívy nespĺňali normy. Nemôžeme naďalej prevádzkovať historické zariadenia, aj keď si to želáme. Možno si však myslieť, že veľmi špecifické lanovky, ako napríklad CaBrio alebo niektoré veľmi strmé pozemné lanovky ako v stredisku Stoos, môžu mať v letnej sezóne silnú návštevnosť turistov a môžu sa stať atrakciami, ktoré samé o sebe môžu prilákať návštevníkov.

Zaznamenajú podľa vás v najbližších rokoch rozvoj lanové dráhy prepájajúce záchytné parkoviská pri hlavných cestných ťahoch v údolí s vyššie položenými lyžiarskymi strediskami? Uvažuje sa nad viacerými projektami vo Francúzsku, ako napríklad Magland – Flaine (Funiflaine) alebo Grenoble – Chamrousse.

Myslím si, že je to pozitívne a že je to súčasťou trvalo udržateľného rozvoja tým, že sa vyhneme skutočnosti použiť auto ako dopravný prostriedok na lyžovačku. Konkrétne, projekt Funiflaine spojený s budúcim regionálnym vlakom Léman Express (CEVA) vám umožní ísť lyžovať zo Ženevy do skiareálu Grand Massif kombináciou vlaku a lanovky. Žijeme však vo svete plnom protikladov. Ľudia chcú chrániť životné prostredie, ale keď sa prepnú do voľnočasového režimu, vôbec nad tým nepremýšľajú. Používajú verejnú dopravu cez pracovný týždeň a cez víkendy majú reflex zobrať si auto. Z dlhodobého hľadiska je však potrebné zlepšiť dostupnosť lyžiarskych oblastí prostredníctvom zariadení verejnej dopravy. Myslím si, že v krátkodobom horizonte neuvidíme žiadne zásadné zmeny, je to však nevyhnutná dlhodobá logika. Vo Švajčiarsku je už dávno veľa stredísk prepojených so železnicou, dostatočne sa však s touto devízou nepracuje a preto zostáva nevyužívaná.

Webovú stránku Remontées-mécaniques.net dobre poznáte. Ako je tento web užitočný pre vašu prácu?

Oceňujem túto stránku, pretože neudržiavam databázu lanoviek a lyžiarskych vlekov v jednotlivých strediskách, aj keď pod vplyvom okolností som si ju pre niektoré štáty vybudoval. Mám databázu všetkých nových zariadení dodaných od roku 2000, ktorá mi umožňuje sledovať rozvoj v nových krajinách a identifikovať projekty, ktoré sa uskutočnia. V prípade európskych lyžiarskych stredísk, amerických alebo dokonca niektorých exotickejších miest, keďže tieto údaje nemám vždy k dispozícii, sa pripájam k Vašim stránkam. Vždy je veľmi užitočné vizualizovať kvalitu infraštruktúr a vybavenia strediska. Povedal by som, že k stránke pristupujem, keď analyzujem detailnú úroveň vybavenia strediska.

Rozhovor sa konal 31. mája 2019 v Ženeve.

Remontées-mécaniques.net
10.11.2019